Prešiel som pešo z Dukly na Devín. Medveďa som nevidel.

Písmo: A- | A+

Mne to príde s tými premnoženými medveďmi trochu zvláštne. Minulý rok som kráčal 760 km naprieč Slovenskom z Dukly na Devín. Žiadneho medveďa som ani nezazrel.

V polovici júna minulého roka som vyrazil sólo na Cestu hrdinov SNP. Asi najznámejšia turistická trasa vedie naprieč našou krásnou krajinou, pričom prechádza napríklad Čergovom, Slovenským rudohorím, Nízkymi Tatrami, Veľkou i Malou Fatrou či Strážovskými vrchmi. Všetko by to mali byť lokality, kde by sa to malo údajne premnoženými šelmami všetkého druhu len tak hemžiť. Ale nikde nič.

V horách som stále, vonku v lese pod hviezdami spím skoro každý víkend. Vlani na jeseň som okrem Cesty hrdinov SNP zvládol ešte aj 240 km Rudnú magistrálu zo Zlatých Moraviec na vrch Stolica v Stolických vrchoch (https://taldik.blog.sme.sk/c/546274/presiel-som-240-km-rudnej-magistraly-horami-kam-turisti-velmi-nechodia.html). Moje víkendové výlety s prespaním v lese spočítať nedokážem. Len tento pondelok (28.6.) som sa vrátil z potuliek po Veľkej Fatre. Tri noci som spal vonku, bolo nádherne.

Veľká Fatra.
Veľká Fatra. 

Štatisticky to v podstate už ani nie je možné.

Sledujúc správy a sociálne siete mi to vychádza tak, že pri Ceste hrdinov SNP už niekde v Čergove sa po mojich stopách mala vydať krvilačná svorka premnožených vlkov, uloviť ma, prehrýzť mi krk, len aby si naplnila svoje nenažrané bruchá. Ak by som to aj prežil, najďalej v Slovenskom raji sa mal na mňa vrhnúť rozzúrený medveď a odhryznúť mi hlavu. A to radšej ani nespomeniem tie ľudožravé kormorány striehnúce na Váhu a lykožrúty, ktoré na turistov naskáču ako kobylky a ohlodajú ich na kosť.

Medveďa som pritom stretol len jediný krát v živote.

Pamätám si to dobre. Približne pred 20 rokmi som sa v Malej Fatre, povyše obce Kunerad v okrese Žilina, vybral na hríby. Z hustého ihličnatého lesa som vyšiel na malú lúčku. Najprv som ho začul. Taký pomalý ťažký pohyb, doslova som si mohol predstaviť tú masu živej hmoty ako sa prediera húštinou. Tipoval som to na medveďa ešte skôr ako som ho uvidel. Vyšla na lúku z druhej strany, tesne za ňou dve mladé. Zmrzol som na mieste od strachu, pred medveďom ale aj tak neujdete. Všimla si ma asi po sekunde. Postavila sa na zadné, zarevala, otočila sa a spolu s mladými zmizla späť v húštine, z ktorej krátko predtým vyliezla.

Bolo to krásne zviera.

Cesta Hrdinov SNP, vrch Strážov.
Cesta Hrdinov SNP, vrch Strážov. (zdroj: jtd)

Ako je to možné, že fanatický turista a milovník prírody ako ja, vlka ani rysa na vlastné oči v divočine nikdy nevidel a medveďa stretol len jeden krát v živote?

V podstate sa kvôli tomu už cítim trochu trápne.

Som jediný, komu pripadá zvláštne, že medveďa už videli vo vnútri kuchyne tatranského hotela (Do hotela v Tatrách vošiel medveď, mal sa dostať až do kuchyne (hnonline.sk)), pri kontajneroch si ho fotia turisti z okien hotelových izieb a taká babka od Zliechova vidí každý rok aj niekoľko kúskov, a to jej len stačí vyzrieť cez okno na chalupe a ja stále nič?

Človek asi nemusí mať IQ nad 150, aby začal tušiť odpoveď.

Počty medveďov na Slovensku rastú. Na internete (napr. Medvede v Tatrách – toto by ste o nich mali vedieť! - Tatry, ale aj inde) môžete nájsť informáciu, že na základe analýz trusu sa medvede na Slovensku počítali v roku 2014, kedy narátali 1256 jedincov (plus, mínus odchýlka). V 30. rokoch minulého storočia ich bolo na Slovensku iba asi 20 ks., okolo roku 1970 sa ich počet odhadoval na zhruba 300. Všetky ostatné čísla sú len dohady alebo ak niekto veľmi chce, odhady. Jeden „začipovaný“ maco v priebehu jedného roka prešiel z Tatier do Maďarska, vrátil sa späť do Poľska a potom odišiel na Ukrajinu (Pravdu nemali ochranári ani poľovníci. Konečne vieme, koľko máme medveďov – Denník N (dennikn.sk). Medvede skrátka migrujú a ten istý maco sa dá vidieť na viacerých miestach krajiny.

Osobne neviem povedať, či je 1256 (plus, mínus odchýlka) medveďov na Slovensku veľa, málo alebo akurát.

Pohorie Poľana, Rudná magistrála.
Pohorie Poľana, Rudná magistrála. (zdroj: jtd)

Nedávno som si prečítal knihu od Michala Knitla - Pacifická hrebeňovka, čo je viac ako 4000 km dlhá turistická trasa západným pobrežím v USA. Nachádzajú sa na nej lokality, kde vás rangeri nepustia bez tzv. bear kontajnera, čo je niečo ako umelohmotná uzatvárateľná nádoba na potraviny. Na druhej strane – ak medveď napadne človeka – zlikvidujú konkrétneho jedinca.

A my na Slovensku sme sa ešte ani nenaučili zatvárať dvere na kuchyni. Môžem len hádať, že keď mackovi chutilo, vráti sa opäť. V obciach a mestách na Slovensku pravidelne narážam na otvorené kontajnery s potravinami, či rozsypanú kukuricu pri poľovníckych posedoch v blízkosti obcí.

Pokiaľ si dáme do poriadku tieto veci a medveď si aj tak zvykne na človeka a zaútočí, tak áno, odstráňme ho. Ale nechajme to na ochranárov, ktorí necítia potrebu zavesiť si jeho odrezanú hlavu nad kozub. Mimochodom, ochranári, keď je to nevyhnutné, už medveďov utrácajú (Štátni ochranári v noci pri Sliezskom dome utratili medvedicu s mláďaťom - Korzár SME).

Môj pocit je, že existuje väčšia pravdepodobnosť stretnúť medveďa 100 metrov za dedinou ako v strede lesa.

A na záver si neodpustím ešte jednu poznámku. Medveď do našej prírody patrí. A vždy tu bude riziko jeho stretu s človekom, ktoré, v prípade mimoriadne nešťastného a zriedkavého súhrnu okolností, môže mať až fatálne následky. Každý, kto sa do lesa vyberie, s tým jednoducho musí počítať. Ja tiež. Ale najmenej zo všetkého si želám, aby sa taká Národná prírodná rezervácia Zadná Poľana zmenila na Sad Janka Kráľa v Bratislave.

Skryť Zatvoriť reklamu