Milujem čaro tohto poľnohospodárskeho regiónu, nachádzajúceho sa medzi pohorím Vosges a riekou Rýn na východe Francúzska. Len škoda, že ma neočaril až natoľko ako Ľudovíta XIV. Kostolné zvony, bijúce každých päťnásť minút a obchody zatvorené v nedeľu a dediny s nemeckými názvami už beriem ako neodeliteľnú súčasť môjho života. A tá ľúbozvučná zmotanina nemčiny a francúzštiny je alsasčina. Domy s drevenou konštrukciou a farebnými fasádami, okná plné muškátov a jazykové kurzy alsasčiny....akoby sa tu čas zastavil. Začiatky v prenajatom byte v malej dedine, kde je od každého blízko do kostola, boli naozaj ťažké. Dvaja cudzinci v Alsasku. Vonku bolo pekne, svietilo slnko a bolo nekonečne ticho. V chladničke už len veľké nič a v žalúdku ma hryzla žaludočná kyselina. ¨Ide sa nakupovať.¨ zívavým tónom povedal môj manžel, keď otvoril našu prázdnu zásobáreň. O pať minút sme už sedeli v aute a plánovali, čo nakúpime. Po chvíľke sa mi to ticho začalo zdať podozrivé. Niežeby sa tu inokedy niečo dialo, ale aspoň sme stretávali autá na ceste. Asi sú všetci už v práci. Ubezpečovala som sa v duchu. Až keď sme došli k supermarketu, pochopili sme. Zatvorené. Čo je dnes za deň? Veď nie je nedeľa. Na Big Mac (americký McDonald nepodľahol francúzskym otváracím hodinám) sme chuť nemali, a tak sme radšej počkali do piatej, kedy otvorili pizzériu a mohli si konečne objednať pizzu. Hneď v ten deň som si na internete našla kalendár s označenými francúzskymi štátnymi sviatkami a vyvesila ho na stenu v kuchyni. Veď tu predsa nebudeme hladovať.
Alsasko ma aj výhody. Na východe susedí s Nemeckom a na juhovýchode so Švajčiarskom. Proste ¨Trois Frontières¨. Naša super dedina má užasnú polohu. Len pár jazdných minút od oboch hraníc. Ja vravím, že žijem v troch krajinách naraz ako nakoniec kopec ďalších Alsasanov, ktorí pracujú vo Švajčiarsku, kde sú najvyšsie platy, nakupujú v Nemecku, kde sú najnižšie ceny (hlavne potravín) a žijú v Alsasku, kde je najlepší rízling. Takže, na zdravie takému životu.
