Z detstva si, teda okrem iného, pamätám každý deň varený obed a večeru, vždy upratané a mamu stále v polohe zvislej. Vtedy som to vnímala ako samozrejmosť. Veď aj v škole sme vždy ako príklad na priraďovacie súvetie uvádzali: Mama varí obed a otec číta noviny. Typický príklad manželstva po slovensky. Tak takto nejako som vyrastala ja. V úplne normálnej slovenskej rodine. A presne takú normálnu rodinu som plánovala vytvoriť aj ja.
Hneď ako som sa zoznámila so svojím dnes už manzelom, vytiahla som všetky svoje ¨profesionálne¨ kuchárske a upratovacie zručnosti (jedine žehlenie som uchovala v tajnosti, a to dodnes). Všetko pekne klapalo. Manžel si na takýto komfort rýchlo zvykol. Potom sme sa odsťahovali do Francúzska. Narodil sa nám synček a kolotoč povinnosti nabral väčšiu rýchlosť. Začala sa mi z toho tempa točiť hlava a výsledkom boli hádky a manželské nezrovnalosti. Manžel mi vyčítal náladovosť a ja jemu to, že mi robí výčitky namiesto toho, aby mi pomohol. Normálne, že?
Až jedného dňa, keď som už uznala za vhodné, že malý je zrelý na cestovanie, vybrali sme sa do Štrasburgu k švagrovcom. A tam som spoznala pravdu o šťastnom manželstve. On je brat môjho manžela. Vysoký, mužný a večne usmiaty chlap. Jeho žena Sandra je Francúzka. Chcela by som napísať krásna, elegantná a štíhla Francúzka, ale ona ma iné prednosti, ktoré sa nedajú prehliadnuť ani u Pamely Anderson. Kým ja som sa sťažovala na nedostatok času a spánku, Sandra mala iný problém. Nudu. Nechápala som ako sa môže nudiť matka. Je to superžena? Kládla som otázku sama sebe. Ako to, že stíha chodiť do práce, maľovať obrázky a mať vždy dôkladný poriadok. Aby som nezabudla, v tom čase bola v pokročilom stupni tehotenstva a na predčasnej materskej. Keďže dohoda bola, že ma naučí ako ¨vychovávať¨ dieťa, ostala som týždeň. Dosť dlho na odhalenie tajomstva úsmevu francúzskej ženskej populácie. ¨Nechaj ho plakať, precvičí si pľúca.¨ vravievala mi, keď som bežala k malému. ¨To hádam nejdeš na prechádzku, veď je vonku zima.¨ Nuž, vo februári som ani neočakávala tridsaťstupňové horúčavy. Po dvoch dňoch, som začala rátať dni do nedele, kedy ma mal prísť vyzdvihnúť manžel. Hladovka, to bolo to posledné, čo som v tom období potrebovala. Na tretí deň mi nedalo neopýtať sa, či nepôjdeme náhodou do obchodu. Nákupy ma rada, takže som vedela, že nebude proti. ¨To nie je zlý nápad, aspoň malý niekde vypadne.¨ Supermarket ako detské ihrisko? Skvelé, veď prečo nie, zabije dve muchy jednou ranou. Vyvetrá dieťa a nakúpi. Takže takto ubiehali dni. Nič sa nerobilo, iba klábosilo s kámoškou od vedľa a malý Adrien putoval pravidelne k babke vedľa do domu, keď si ona potrebovala oddýchnuť. Večer sa niesol v duchu, ty si otec, ty sa staraj a ty babka pomáhaj. Ani nočný život mi neunikol, keďže môj Oliver oči v noci len málokedy zatvoril. Adrien spával dobre a ak sa náhodou zobudil, švagor mal plné ruky práce. Prebaliť, dať čajík a uspať. Ona má vraj zlú náladu, keď sa poriadne v noci nevyspí.
Takže žiadna superžena. Len má na to skvelý patent. Francúzky sú skvelé manželky. Kým my, Slovenky, sme sa až príliš emancipovali, ony si celkom precízne zobrali k srdcu myšlienku feministiek zo sedemdesiatych rokov. Domáce práce nie sú nič iné ako vykorisťovanie mužmi, manželstvo a materstvo ako slučka na krku a tzv. žienky domáce sú prívrženkyne patriarchátu. Trošku to časom zmodernizovali a manželstvo a materstvo už nie je chápané ako niečo hrozivé. Len ony v ňom už nehrajú prím. Dovolili aj manželom vychutnať si čaro neprespatých nocí a chodenie na precházdky s kočíkom, kým ony pripravujú skvelú večeru zo supermarkeťáckeho mraziarenskeho boxu.
Z času na čas, si aj ja už dnes viem vychutnať manželstvo po francúzsky. Avšak ešte stále v tom nie som taká zbehlá ako Francúzky.
