Koli praci vela cestujem, od minuleho leta som skoro kazdy tyzden na linke Barcelona - London Luton a spat. Uz to beriem ako samozrejmost nespat v nedelu doma v mojej posteli. Vsetky moje kroky od kedy opustim moj byt az po prichod do bytu v Milton Keynes mam optimizovane.
Mam uz dopredu vymyslene ako a kde sa usadit, kde si kupit vodu, kolko minci brat so sebou, co si obliect tak aby som sa pri kontrolach na letisku nemusela tolko vyzliekat, co so sebou brat aby moja cesta bola co najpohodlnejsia a mala som najmenej tahaciek. Naucila som sa takto zit, ale som uz aj trochu unavena z tohto tempa.
Ako vzdy aj vcera som mala vytlaceny moj palubny listok na let o 21:45. O 19:30 som zacala hadzat do kufra moje veci. O 20:00 som sa nasminkovala, obula, rozlucila s priatelmi a vybehla na ulicu. Prsalo. Ked prsi je tazke v Barcelone zohnat taxik. Mala som stastie, pred bytom jeden volny prave bol. Naskocila som do taxika a pozerajuc von oknom som zavolala jednej priatelke, davno som ju nevidela, bol to idealny moment kedy sa s nou porozpravat.
Za 25 minut som bola na letisku, o 21:45 som uz bola v tranzite. Hovorim si, to je parada stihla som to a este mam aj cas. Prebehla som pasovou kontrolou, tento raz sa nad mojim slovenskym obcianskym preukazom nikto necudoval. Mimochodom Spaniely sa velmi divia ked vidia nas velky zeleny obciansky preukaz a pytaju sa "Slovinsko? Slovinsko?" a ja stale odpoviem, "Nie, nie, SLOVENSKO!".
Moja kolegyna uz bola v hale tiez, cakala ma. Zvitali sme sa, podebatili o vikende a o tom ze ona ma strach z lietania. Ubezpecila som ju ze nic sa nestane a nech sa len uvolni, ze to bude zazitok. Ona este prehltla jednu tabletku na ukludnenie a uz sme stali v rade na vstup do lietadla. Presli sme patricnymi kontrolami a usadili sa na zaciatku lietadla. Ludia nastupovali, let bol plny. Ona len sedela a snazila sa uvolnit, ja som zas bojovala so spankom, vzdy ked sadnem do lietedla zaspim. Je to moj reflex. V tom vidim vo dverach skupinu mladych, bolo vidno ze maju blizko k islamu. Neviem, nieco sa mi na nich nepacilo, tvarili sa cudne a vlastne mali hned pri vstupe problem s posadkou a s letiskovym personalom. Moja kolegynka si ich tiez vsimla, hlavne toho vysokanskeho co mal slnecne okuliare (ved bola noc) a ciapku (asi je to moda), bol dost neprijemny. Po 10 minutach ich pustili na palubu a lietadlo sa pohlo.
Po tom co sme sa uz mohli aj odputat, ty mladenci sa zacali premavat po celom lietadle. To divne ale bolo, ze chodili v trojici. Vyzeralo to vsetko velmi podozrivo. Ruky im nikdy nebolo vidno, ako keby nieco schovavali. Zacala som ich sledovat. Jedna skupinka postavala v strede lietadla, a druha zase na zaciatku pri dverach do kabiny. Cele to ich spravanie malo nadych akoby slo o nejaky Hollywoodsky film o unose lietadla.
Poniektory ludia sa zacali znepokojovat a nenapadne to oznamovali stevardovi. Aj ja som mu to oznamila, on mi na to povedal, ze uz ich hodnu chvilu sleduje. Ked som sa pozrela na moju kolegynu ta sa triasla a mala slzy v ociach. Snazila som sa nespanikarit aj ja a ukludnit ju. "Ved co by sa tak mohlo stat???!!!!" V Barcelone mam plno kamaratov moslimov, su to dobry ludia. Hovorim si, "Ty nemas predsudky Gladys, ty predsa predsudky nemas!!!" Zial, triasli sa mi kolena a to po celu cestu. Ked sme pristali, tak som si poriadne vydychla. A vobec sme nemeskali.
Na Lutone nas cakal taxik. Ked sme sa zvitali s taxikarom, pozrela som sa na kolegynu a zacala sa smiat. Vodic bol velmi mily pan, z Kandaharu (vola sa Ahmed), odety bol do "chilabi" ich tipickeho oblecenia, s tipickou bradou a takou capickou na hlave co nosia moslimi.
Je to sila co moze v cloveku vyvolat gesto toho druheho, vtedy ked docasne nieto uniku od hrozby ktoru clovek po tom geste pocituje. Nazvime to PANIKA!!! Teraz sa nad tym vsetkym smejem a hovorim si "Gladys, uz nebudes pozerat filmy o teroristoch a unosoch lietadiel!!!"
Nie som clovek s predsudkami ale vcera som im zial podlahla.
