Nas medzinarodny projek sa chyli ku koncu a neviem ci nahodou aj moja existencia vo firme nebude mat tiez taky isty spad. Od buduceho tyzdna konecne prestanem cestovat. Konecne budem v nedelu vecer spat v mojej posteli. Budem mat cas si ist zacvicit, alebo ist do autoskoly. Uz sa tesim na prechadzky Barcelonou, na stretnutia s mojimi priatelmi, na to ze sa budem tulat mestom.
Avsak, prave dnes mam taky ten zmiesany pocit. Stale neviem co somnou bude ked sa vratim. Koli tomu ze som stale cestovala a pracovala na tomto dolezitom projekte, nemam v kancli moju stolicku. Takze ked v pondelok pridem niekoho asi podsadnem.
U nas vo firme vsetku pracu ktoru vykoname musime informovat do centralneho systemu vykonanej prace. Vec sa ma takto, od pondelka nemam projek do ktoreho by som mohla informovat cas o vykonanej praci, to znamena nemam priradeny projekt. Vysvetlenie celej tejto situacie je jednoduche, je kriza, nieto projektov, je viac ludi ako prace a co je asi najsilnejsie, vo firme mame privela sefov a kolegov typu "overhead" ktory priamo neprodukuju tak potrebne peniazky. Najlepsie zo vsetkeho je to, ze prave tento perzonal ma najvyssie platy. Je to situacia na pousmiatie. :-)
Dnes som hovorila so sefom, ten ma uistil ze hladaju pre mna novy projekt, ze do piatku mi povie ci este ma potrebuju na cestach alebo ostanem mimo veskereho projektu. Na zaver mitingu dodal "Treba len cakat".
Sefovia rozhoduju o mne bezo mna. To sa mi nezda moc fer, pretoze firma nedisponuje vela ludmi ktorym by nevadilo cestovat skrz na skrz. Vecsina ma svoje rodiny, male deticky, a zavazky ktore ich nemotivuju byt flexibilny.
Uvidime ako to cele dopadne. Pre mna pozitivna vec je ta, ze budem moct vidiet ako sa jar vkrada do Barcelony a to stoji za to.
Fuerza Chile!!!
