Mala som pocit ze musim nan hrat pretoze na nic ine ma v ludovej skole umenia nechcu. V den ked mi rodicia oznamili, ze zial uz nebudem tam musiet chodit, pretoze sa stahujeme do Chile, som bola velmi stastna. Vedela som, ze mojemu vrzganiu je koniec. Moje partitury sme zbalili do krabic a ja som na tento nastroj zacala s radostou zabudat.
Nase zaciatky v Chile neboli lahke. Bol to priam kulturny karambol. Rodicia sa snazili nas mat co najspokojnejsich, a vytazenych tak, aby sa nam necnelo za domovom, za Slovenskom. Moja sestra ktora mala 3 rocky si na Chile zvykla velmi rychlo. O dva tyzdne po nasom prichode, nam plynulou spanielcinou, ako sa na 3 rocne dieta patri povedala, ze ona je chilanka. Moj brat, ktory bol vyhlaseny vymyselnik a huncut stichol a prestal hovorit. Normalne na dva mesiace onemel. Ja som sa zas pustila do citania slovenskych knih. Celu rodinu tato zmena domova nejako poznacila, vsetci sme parádne schudli.
Otec mal velke problemy si najst pracu, ako exilovany chilan to po navrate do vlasti vobec nemal lahke. V Santiagu praca pre agronoma nebola, a tak ak si nejaku nasiel, casto chodil na tyzdnovky daleko od miesta nasho bydliska. S mamou to slo podobne, ale ona sa vzdy vynasla. Presla roznymi pracami, od sekretarky, hostesky, podomovej predavacky knih, ucitelky zavarania a konzervovania az po cukrarku. Tety susedy, zo stvrte Villa Macul, si nevedeli vynachvalit jej cukrarske vytvory. Hlavne si zamilovali jej jablkovu strudlu a kysnuty makovnik. Mama sa tiez blisla tortami s ktorymi sme jej casto pomahali. Mame casto tie tetusky hovorili "Maria, ty mas ruky ako mniska. ("Maria tienes manos de monja.") Tym vlastne chceli povedat ze paradne pecie.
Raz sa ocovi postastilo s pracou. Malo to vsak hacik, ta praca bola v meste La Serena, na severe od Santiaga de Chile. Rodicia sa rozhodli ze sa tam prestahujeme a skusime to este raz od zaciatku. Ked sa na to teraz s odstupom casu pozeram, nemali sme co stratit. Myslim ze tam sa to vsetko vlastne zacalo. Moja laska k violoncellu. Rodicia nas zapisali do umeleckej skoly. Rano sme mali normalne hodiny co patria do povinnej skolskej dochadzky a poobede nastroj, orchester, teoriu. V skole nám bolo veselo, hlavne poobede. Pretoze som hrala na celo ako mala, tak som sa teda k nemu vratila. A dobre ze sa tak stalo, skola mi pozicala jedno. Bolo stare, doskriabane, ale aj napriek tomu krasne znelo. Moj zivot sa vtedy zmenil a ja som zrazu nasla moje utocisko. Moje pocity sa premenili v hudbu, v momentoch ked som mala slzu na okraji oka, hrala som. Ked som bola stastna. hrala som este viac.
Pretoze zivot je pes, a kazda idylka sa raz skonci, raz otec stratil pracu a oznamil nam ze sa budeme stahovat spat do Santiaga. Toto rozhodnutie znamenalo nechat moju "lasku" v mestecku La Serena do nevedna kedy. S tazkym srdcom som odchadzala z miesta kde som objavila moj hudobny nastroj. Tiez som si slubila, ze raz ked budem "velka" si violoncello kupim.
Vela vody pretieklo Dunajom a riekou Mapocho, ocitla som sa v Barcelone, bolo mi 27. Raz som sa s priatelmi Tinkou a Mirkom vybrala do jednej malinkej restauracie pri stvrti Barceloneta. To miesto sa volá Champanyeria. Predavaju tam paradne oblozene chlebiky a katalanske sampanske "Cava". Bol jarny piatok a my traja sme mali vybornu naladu, najedli sme sa tam do sytosti za par eur a vypili dve flasky sektu. Bolo nám super. Letmo omameni sektom sme sa vybrali domov, cestou sme si na slniecku oddychli v parku pri Maremagnum a potom sme pokracovali dalej smer Eixampla.
Asi tak ulicu pred nasim bytom som zrazu zastala pred jednym vykladom a kricim na kamaratov, "Podte sem! Violoncello!"
Predomnou stalo jedno krasne violoncello a na nom bola cedulka 200€. Zo mna vyletelo hlasne "Ja ho chcem! Ideme!" A uz som bola vo vnutri. Poziadala som predavacov aby mi ho ukazali, dokonca ma nechali aj cosi zavrzgat. Bola som vo vytrzeni, moj sen som mala na dosah ruky, v tom momente moje srdce vladlo nad mojim rozumom. Postavila som sa do radu na zaplatenie, vytiahla kreditnu kartu a sermovala s nou. Neverila som co idem urobit. Tinka sa smiala a pozerala na mna so sladkym pohladom. Razu som sa zhacila a spytala sa, "Mam to spravit? Mam?" Ona kyvla hlavou, pousmiala sa a povedala
"Ty to chces?" Moja odpoved bola jasna "Cely zivot."
A tak v ten slnecny piatok som si kupila moje violoncello. Z casu na cas si sadnem a hram, hram a nepozeram na cas ani na to ako to znie. Ten pocit ze som si splnila sen je uzasny.
Prave dnes mi zavolala Tinka a vravi, Gladys stojim pred vykladom jedneho antikvariatu a maju tam trubku, myslim na teba. Obe sme sa rozosmiali a spomenuli si na ten den.
Hasta la victoria amigos!
