Pamatam sa, raz ked som mala asi 9 rokov, som na Vianoce dostala krasne modre cizmicky. Boli nadherne, kozenne, vo vnutri mali makucku kozusinku, a dokonca mali aj maly opatok. Vonali krasne. Bola som tak stastna ze pod stromcekom som nasla prave tieto modre cizmicky, ze som s nimi spala 3 dni.
Dalsi moment vysloveneho stastia bol, ked som skoncila strednu skolu. Cela trieda bola nastupena na podiu a cakali sme na to kedy budu vyslovene nase mena aby sme si vyzdvyhli nase absolventske diplomy. Ludia tlieskali, dalsi kamarati zo skoly vyskali v hladisku. Pozerali sme na seba a usmievali sa. Ja som v dusi jasala pretoze som vedela ze ak vsetko pojde tak ako chcem, o par mesiacov budem na Slovensku nieco zaujimave studovat. V tedy som bola velmi stastna pretoze som vedela, ze ma caka moja krajina a slovenska cast mojej rodiny.
Hrat na violoncelo sa stalo mojou vasnou, ked som prechadzala pubertou. V isty moment som musela na nejaky cas tuto moju zalubu nechat. Bola to rana pod pás. Aspon v tedy som to tak vnimala. Mojim zivotnym snom bolo, raz "ked budem velka", si moct violoncello kupit. Na koniec sa to cele uskutocnilo v Barcelone, 13 rokov potom. Usmievala som sa bola som stastna ked som ho drzala a objimala. Bola som stastim opita.
Niekedy, ked si liham do postele, uplne nechtiac si potichucky poviem, "som stastna". Niekedy si to len pomyslim.
Prave teraz prezivam moment ked som zas stastna. Preto dnes sa snazim zistit ci prave toto stastie, je to najvacsie, to najintenzivnejsie. No neda sa. Nieto vahy ktora by stastie vedela odvazit, nieto teplomeru ktory by odmeral stastia teplotu, nieto rotametra ktory by odmeral prietok stastia ktore teraz koluje mojimi zilami.
Moj zaver je takyto, stastie si treba vychutnavat a prezivat naplno kym ho citime a mame, pretoze nik nevie ci sa este k nam niekedy vrati.
Stastny den prajem.
