Ako som sa prechádzal po koncentračnom a vyhladzovacom tábore Osvienčim, cítil som okolo seba ticho. Prečo cítil? Pretože v dnešnej dobe sa miesto premenilo na obrovský pamätník, ktorý je navštevovaný mnohými ľuďmi. A medzi týmto množstvom návštevníkov som sa ocitol aj ja. Nechcem tu písať o histórii alebo politických okolnostiach, ani nechcem nikoho obviňovať. Chcem sa len s vami podeliť o dojmy z mojej osobnej návštevy tohto obrovského cintorína, na ktorom ešte dnes každá tehla a každý strom svedčí o strachu a smrti, ale i o láske a obetavosti.Dnes sa stalo toto poľské mestečko navštevovaným centrom. Mnoho turistov je vítaných v modernom vstupnom centre, kde si môžu bez problémov zakúpiť suveníry a pamiatky z návštevy Osvienčimu a s veľkým očakávaním vojsť za ostnatý drôt a poprechádzať sa po miestach smrti a násilia. . Ja si však spomínam pri svojom vstupe na jedného mladého žida, ktorý v tichu sedel opretý o múr a modlil sa. Jeho biela a vyšívaná jarmulka ma upútala na prvý pohľad a až potom som začal rozmýšľať prečo sa modlí práve ne tomto mieste. Vyrušil som ho práve po modlitbe a s menším strachom som sa ho spýtal, prečo si na modlitbu zvolil rušnú halu plnú obchodíkov a ľudí. Vtedy som sa prvý krát stretol s utrpením a žiaľom, ktorý mi prehlušil ruch obchodníkov a ľudí naokolo. Na tomto mieste boli zavraždení starý rodičia tohto mladého človeka a preto sa tu na tomto mieste modlí a obetuje svoje prosby za všetkých, ktorí tu spolu s jeho starými rodičmi stratili život. Vtedy som pochopil, že na toto miesto nemôže vojsť človek ako turista ale predovšetkým ako človek vstupujúci s úctou a mysliaci na osudy ľudí ktorí tu stratili život a vnímajúci všetku atmosféru naokolo, človek ktorí si odtiaľto neodnesie len veľa fotiek ale aj osobný pocit v srdci, ktorý mu pomôže v budúcnosti povedať zlu a nespravodlivosti rázne NIE. Mali sme veľké šťastie, pretože sme dostali slovensky hovoriaceho sprievodcu s ktorým sme sa hneď vybrali k hlavnej bráne. Pre tých, ktorí si nevedia predstaviť túto bránu tak veľmi často používanú v rôznych vojnových filmoch a dokumentoch, sa ju pokúsim opísať. Je to veľká kovová brána s nápisom na vrchnej lište tejto poloblúkovej brány. Tento nápis je veľa ľudom známi a v preklade z nemčiny znamená PRÁCA OSLOBODZUJE. Veľa krát sa vráta brány otvárali a veľa ľudských očí spočinulo na tomto nápise. Veď podľa našej sprievodkyne niekoľko miliónov ľudí a nie len židov ale aj kňazov a rehoľníkov, či detí prešlo touto bránovou. A pre všetkých tu bolo varovné znamenie, obrátene napísané písmeno B v slove arbeit. Symbolizovalo, že nie práca oslobodzuje ale smrť. Osvienčim nie je rozľahlým miestom, jeho pôdorys je v tvare štvorca a naša skupina prešla všetkými miestami a zastaveniami utrpenia v priebehu dvoch hodín. Celý tábor je obkolesený ešte aj dnes vysokým dvojitým elektrickým plotom, v ktorom skončilo veľa väzňov svoje trápenie. Keď už nemohli vydržať tlak a utrpenie či hlad, skúšali sa sami rozbehnúť proti plotu. Väčšina s nich bola zastrelená strážou ešte predtým ako sa mohli hodiť do elektrického plotu. Aké zúfalstvo a beznádej musela hnať ľudí k tomu aby takto skončili svoj život. Prechádzali sme tzv. barakmi. Boli to klasické dvojposchodové budovy z vypálených tehál, ktoré mi pripomínali budovy na chov dobytka. V týchto jedenástich a vedľa seba postavaných budovách žili a bývali väzni spávajúci na holej zemi alebo na slamníkoch v nevykurovaných miestnostiach či v zime, či v lete. Trpiaci chorobami, zraneniami z vypočúvania a ťažkej práce prežívali hodinu po hodine a vôbec netušili kedy skončí ich trápenie. Dnes sú budovy prerobené na múzeá v ktorých sú stále expozície zachytávajúce históriu tohto miesta. V mojej pamäti zostali ešte aj dnes miestnosti plné ľudských vlasov, detských topánočiek a hračiek, kufrov a oblečenia za obrovskými sklami, ktoré ako nemí svedkovia odhaľujú identity ľudí, ktorí skončili na tomto mieste. Sám som sa pozeral do očí mnohým tým ktorí zomreli na tomto mieste a ich fotografie, ktoré ako záznam slúžili v tých dobách sú dnes ako obrazy vyvesené na stenách mnohých barakov. Spomínam si na oči jednej babičky, ktorú zavraždili týždeň po tom ako prišla do tábora. Stále si viem predstaviť jej oči nasýtené otázkou“ prečo?“ Jej smutné oči mi boli svedkami utrpenia a hĺbky jej duše, pretože dokázala v sebe uložiť toľko utrpenia a bolesti a očami ich sprostredkovať i nám. Pri tomto pohľade a mnohých ďalších nezostalo ani jedno oko bez slzí smútku a úzkosti. Dievčatá a chalani s mojej triedy neskrývali smútok a ľútosť a ich jemné slzy na lícach boli svedkami, že im nie je ľahostajný osud ľudí a začínali chápať odkaz, ktorý vychádzal s obrazov a tohto miesta.Prišli sme i k MÚRU SMRTI, centru celého tábora, kde každodenne umierali ľudia pod výstrelmi iných ľudí. Tu sme sa ako skupina zastavili a v duchu ako každý pred nami pomodlili za mŕtvych, ktorých krv tiekla tam, kde sme teraz stáli a so slzami v očiach skúšali precítiť silu tohto miesta, kde si mnoho ľudí vydýchlo a navždy sa zbavili trápenia. Tu sa nik nebál smrti, lebo v nej videli vykúpenie, tu sa každý bál nového dňa, lebo nevedeli čo ich ešte čaká. Položili sme kyticu kvetov k sviečkam a iným kvetom a pobrali sme sa k poslednému miestu našej púte. Prichádzali sme k miestu plynovej komory a súčasne krematória, v ktorom sa naraz mohlo spaľovať až 5000 mŕtvych. Nie všetci sa odvážili vstúpiť do obrovskej komory plnej tmy. Sám som sa chytil dverí, na ktoré búchali tisíce ľudí v nádeji že im ich niekto otvorí, prechádzal som popri múroch, v ktorých boli hlboko vryté stopy nechtov umierajúcich ľudí, šliapal som po dlážke na ktorej boli aj v troch vrstvách na sebe popadané ľudské telá. Stál som pri peciach, v ktorých pálili mŕtve telá detí i dospelých a nedokázal som myslieť na nič len na to, aké je to hrozné miesto utrpenia. Ukončili sme celú púť po Osvienčime, mieste tak volajúcom k ľudom, k ich srdciam S toho miesta sa rúti prosba vzájomnej tolerancie, odpúšťania a váženia si ľudského života. Samo miesto volá ku všetkým, aby si odpúšťali a aby tragédia ako sa stala tu viac nepohltila nevinné životy, ktoré boli stvorené pre život a lásku a nie pre utrpenie a bolesť. Toto miesto sa stalo cintorínom pre milióny ľudí, keď ich popol dopadal z komína krematória na zem a ich životy boli položené nadarmo ak si mi v dnešnej dobe nevstúpime do svedomia a neprestaneme viesť vojny a spory medzi sebou.
