Od 11. septembra sa stávam študentom RKCMBF UK, svoj každodenný život budem prežívať spolu so spolubratmi bohoslovcami v kňazskom seminári a budem sa pokúšať kráčať za svojím snom. Zoznam autorových rubrík: Diabol, Exorcizmus, Erko, Od srdca k srdcu, Súkromné, Nezaradené
Rozhodnúť sa pre kňazstvo nebolo pre mňa vôbec jednoduché, a ak človek cíti, že sám na to nestačí, hľadá pomoc. I ja som hľadal pomoc. Boli to moji priatelia, rodina, môj kňaz, ktorým som za veľa vďačný. No najväčšia vďaka patrí v mojom osobnom hľadaní Boha, sestre Zdenke.
Kňaz a jeden mladý človek sa v jedno nedeľné popoludnie prechádzali po meste. Učili sa čítať ľudské tváre a to čo do nich život vpísal. Chvíľu bolo ticho a po krátkom čase sa mladík spýtal duchovného otca jednoduchú otázku: „ Prečo nekresťania netúžia po našom štýle života?“
Kedysi dávno cestovali touto zemou dvaja anjeli. Cestovali po tejto zemi aby spoznali svet. Cestovali už dlho pustou krajinou, keď pred sebou uvideli pekný dom s veľkou zavlažovanou záhradou posiatou ružami. Rozhodli sa zaklopať na dvere domu a poprosiť o teplú večeru a skromnú posteľ.
Neviem prečo som sa rozhodol písať na túto tému. Už raz som si chcel odpovedať na túto vetu a nájsť odpoveď, no keď som na prijímacích pohovoroch dostal zoznam štyroch tém, vybral som si práve túto. Od času, kedy som písal úvahu za vysokoškolskou lavicou som sa stretol s veľa postojmi, ktoré mi aspoň trocha osvietili pohľad a utvrdili ma v tom, že myšlienky, ktoré som vtedy prvý krát položil na papier, boli založené na realite, ktorú však často prehliadame. Človek potrebuje bojovať o miesto v spoločnosti, právom patrí do spoločenstva ľudí a svojou jedinečnosťou ho dotvára a obohacuje.
Ráno otvorím svoje oči a uvidím svietiť slnko, svetlo ktoré cítim na svojej pokožke aj bez toho aby som mal otvorené oči vniká do môjho dňa. Je to, to isté svetlo čo osvecuje celú zem. Každé dobro, urobené dnes, je súčasťou dobra, čo dáva zmysel životu. Môjmu životu. Omrvinka lásky dnes, patrí láske večnosti. Lebo večnosť sa začína už dnes.
Prezerám si staré fotky zo strednej školy, vidím usmiate tváre ľudí a rozmýšľam, kto vlastne sú. Kto vlastne som ja? Pretože ak si najskôr neodpoviem na túto otázku, nedokážem nájsť odpoveď ani na tú predchádzajúcu. Cez vlastné spoznanie môjho vnútorného sveta sa môžem aspoň čiastočne pokúšať pochopiť ľudí na tých fotkách.
Pred pár dňami moja rodná obec Alekšince oslávila svoje 850 narodeniny. Slovami, ktoré som napísal ako príhovor pri príležitosti slávnostného odovzdávania ceny starostu obce chcem i vám predstaviť môj vzťah k obci, rodisku a miestu, kde som rástol, telesne ale hlavne duchovne. Rástol pod rukami starých rodičov , mamy , otca.
Už dávno som tu nič nepísal. Možno sa niektorí potešili, iných to ani neprekvapilo, ale mne to bolo trochu ľúto. Nemal som o čom písať, alebo skôr som nemal silu písať. Maturita, prijímacie pohovory na vysokú školu, dokážu človeka poriadne vysiliť a potom potrebuje veľa času na zotavenie tela po oslavách maturitného vysvedčenia, ale hlavne psychiky, kedy musí zo seba dostať množstvo strán literatúry, chémie, biológie, filozofie a hlavne nemeckého jazyka.
Je presne 01:23 v noci a ja som práve prišiel domov. Za tri hodiny veziem brata autom do práce a mám veľkú chuť položiť pár myšlienok na papier. ( Aj keď ich uverejním až ráno , keď sa dobre vyspím. )
Tento týždeň zomrelo v mojom okolí päť ľudí. Nepísal by som o tom tento článok, pretože troch z nich sme už pochovali, ale píšem ho pre to, že v pondelok pochovám spolu s kňazom piateho človeka, ktorý dnes ráno zomrel. V pondelok sa rozlúčim s mojou babkou.
Dne som si ako zvyčajne čítal na blogu a narazil som na jeden veľmi zaujímavý článok. Priznám sa , že som nad ním celé popoludnie uvažoval a snažil som sa pochopiť postoj autora. Musím uznať, že kritika kresťanstva a Cirkvi sa skutočne dotkla reálne vážnych faktov. Veľa faktov a tvrdení však naopak stlmilo potrebu poukázať na problém.
Pohľad a prežívanie Veľkej Noci je u každého iné, ale malo by nás spájať jedno. Malo by nás spájať utrpenia a radosť z vykúpenia.
Netuším, prečo píšem tieto slová a chcem sa s nimi podeliť aj s vami. Možno ani nemusím poznať príčinu, a priznám sa, že sa ani neobávam neistoty s ktorou píšem tento článok. Verím, že cez Boha dostanú moje slová zmysel pre niekoho, kto si týchto pár riadkov prečíta.
Svet okolo nás je ako zeleninový bujón. Je plný chute a vône. Je nádhera sledovať svet a ľudí, ktorí žijú v ňom. No bez snahy pochopenia sa za krátky čas chuť stratí a vôňa rozplynie. Homosexualita nie je pre mňa problém. Homosexualita sa stala pre mňa a pre tento svet určitým faktorom s ktorým sa dostávam v poslednom čase do kontaktu veľmi často.
Mal by som si písať úlohu, a napriek tomu to nedokážem. Aj keď asi dostanem päťku za úlohu, pretože ju nebudem mať, aj napriek tomu musím dostať zo srdca niektoré myšlienky na papier. Dnes som sa z úst mne veľmi blízkeho človeka, s ktorým sme spolu snívali o bezstarostnej budúcnosti dozvedel, že mu pred krátkym časom diagnostikovali dve nádorové ložiská. Dotkla sa ma jeho ruka a z úst mi do mojich uší šepol dve slová: „ Mám rakovinu.“
Srdce človeka je zázračný nástroj. Srdce je obrovské, pevné ale často zraniteľné. Život sa pred ním otvára, ale aj trieska s dvermi. Srdce je nástrojom poznania radosti, ale aj strachu a smútku.
V posledných rokoch som veľmi túžil navštíviť miesta, kde Kristus vložil do kamenných tabúľ desatora lásku. Túžil som stáť na miestach, kde vzniklo to, čo ma dnes drží pri živote a robí ma šťastným. Svätá Zem bola pre mňa snom, ktorý sa 7. marca stal skutočnosťou. Nechcem si však nechať túto krásnu skutočnosť iba pre seba, ale cez svoje slová chcem priniesť aj do vašich sŕdc myšlienky nad ktorými sa oplatí uvažovať a na ktorých sa dá stavať pevná stavba osobnej a hlbokej viery.
Päť rokov dobrovoľne slúžim ako organista a moje sprevádzanie hudbou organu a spev, naplnilo môj život a dalo mu istý zmysel. Zaviazal som sa osobne slúžiť Bohu a už päť rokov si zasadám za klávesy organu. Viem, že päť rokov nie je v porovnaní so službou iných organistov ničím, no pre mňa to znamenalo veľmi veľa.
Ak raz v sebe pocíti človek pocit hladu alebo smädu, tak ho tento pocit sprevádza, pokiaľ sa nenasýti alebo nepríde k prameňu s vodou.
Aký význam zohráva táto veta v mojom živote? Dokážem vôbec pochopiť jej hodnotu, ktorú predo mnou ukrýva? Myslím, že ešte stále nie.
