On je plný života a táto plnosť je práve tým svetlom pre ľudí. „ V ňom bol život a život bol svetlom ľudí a svetlo vo tmách svieti a tmy ho neprijali.“ ( Ján 1,4-5 ) Nie je vôbec samozrejmosťou, že sa na zem vylial takýto dar, dar svetla a života. Jedno kráľovstvo už zem ovládalo a jeho kráľom bol satan, mocnosť temnoty. Kráľovstvo temnoty bolo panstvom smrti, nešťastia a sĺz. Zatiaľ čo kráľovstvo svetla prinášalo život, šťastie a pokoj. Matúš ohlasuje počiatok Ježišovho verejného účinkovania slovami proroka: „ Ľud bývajúci v temnotách uvidel veľké svetlo. Svetlo zažiarilo tým, čo sedeli v temnom kraji smrti.“ ( Mt 4,16).Akú silu malo to svetlo? Použijem príklad horiacej zápalky v úplne tmavej miestnosti. Ak ju zapálime, tak jej plameň aj keď je malý, môžeme pozorovať z každého miesta izby a vždy bude pred nami tento lúč. A čim viac nás zapáli svoju jedinú zápalku, tak tým skôr bude v tejto najtmavšej miestnosti prevládať svetlo, ktoré raz úplne vyhrá nad tmou. Príchod svetla spásy a oslobodenia vyvolalo prudkú reakciu, nenávisť, zlo. Satan so všetkou svojou mocou útočí proti Kristovi a jeho dielu. A využíva na to človeka. Existujú dva protikladné svety. Je to svet dobra a zla. Už v rozprávkach sa deti stretávajú s dobrom, ktoré vždy vyhrá nad zlom. No realita nie je rozprávka. Realita je o dvoch svetoch. V jednom vládne Kristus, v druhom satan. A nasledovníci sa preto podľa písma delia na synov svetla a synov tmy. Nie je nič medzi tým. Veď buď sme s Kristom alebo sme sa postavili proti nemu. V tomto duchovnom boji medzi svetlom a temnotou neexistuje v duši človeka žiadne územie nikoho. Buď je svet a človek vo svetle alebo v temnote. Svetlo skutočne vzbudzuje nenávisť v satanskom svete, ktorý si zvolil temnotu a zlo. No svetlo nie ako fyzikálny jav, ale svetlo ako láska Božieho syna spontánne vzbudzuje nenávisť diabla. Symbolika protikladu svetlo- temnota ja právom výstižný príklad sveta lásky a nenávisti. Je zaujímavý paradox, že v skutočnosti sa tieto dve polohy navzájom vylučujú. Jedna bojuje proti druhej. Ak jedna postupuje, druhá je na ústupe. Cez nepredstaviteľnú Kristovu milosť a lásku sme získali veci mnohokrát cennejšie, ako tie, ktoré sme stratili skrze diablovu závisť. V liturgii veľkonočnej soboty v speve Exultet som už mnoho krát počul slová: Skutočne potrebný bol hriech Adamov, ktorý Kristus zahladil svojou smrťou. Ó šťastná to vina, pre ktorú prišiel vykupiteľ tak vznešený a veľký.Na tomto mieste si spomínam na jednu legendu, ktorá sa viaže na miesto ukrižovania Krista vo Svätej zemi. Táto legenda hovorí o pukline v skale, ktorá je ešte aj dnes na vrchu utrpenia a aj vykúpenia zároveň. Tradícia nám hovorí, že pri smrti Krista na kríži sa pukali skaly a tak pukla aj skala pod krížom. Krv z Kristových rán stekala po dreve kríža až k tejto pukline a touto puklinou hlboko do útrob zeme. Na konci pukliny cez ktorú stekali kvapky krvi sa podľa legendy nachádza hrob Adama a práve na jeho lebku stekala Kristova krv a akoby symbolicky zotrela jeho previnenie, ktoré prinieslo na svet smrť. Hlboký teologický význam a krásnu symboliku skrýva táto legenda. Nezáleží na tom, či je pravdivá, pretože pre mňa skrýva a vyjadruje myšlienku, ktorá ma motivuje ráno vstať a isť. Ísť hľadať Krista. Svätý Cyprián píše: „ To čím je človek, tím chce byť aj Kristus, aby potom tiež človek mohol byť tým čím je Boh.“ Svätý Augustín vyjadruje túto istú myšlienku ešte pôsobivejšie: „ Boh sa stal človekom, aby sa mohol stať človek Bohom.“ Nie slepá túžba byť ako Boh, veď kvôli tej sa satan stal ničiteľom a klamárom. Pre mňa je to túžba milovať, ako Boh miluje každého a aj toho kto mu stále pľuje do tváre. Tak i ja chcem aspoň z malej časti milovať a byť milovaný, pretože v tom vidím šťastie a záchranu sveta.
