Nedokázal som povedať nič, len som ho chytil za ruku a svojou druhou som ho túžil nesmierne objať.Mnohým ľuďom by sa vtedy do úst tisla otázka: „ Prečo? „Mne sa však tisli do očí iba slzy. Ako som sa to dozvedel, v mysli som si začal spomínať na miesto, ktoré som nedávno navštívil vo Svätej Zemi a na slová, ktoré som si tam vypočul z úst kňaza. Spomenul som si na slová z Jánovho evanjelia: „ Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý.“ (Jn 11,3)Spomenul som si na miesto v chráme, kde som stál a kde pred 2000 rokmi zvolal Ježiš do skalného hrobu slová: „ Lazár poď von!“Obraz, ktorý sa v tejto dobe odohral a ktorý som ja vo svojom srdci prežil, sa dnes stal obrazom reálnym.„ Keď Mária prišla ta, kde bol Ježiš, a zazrela ho, spadla mu k nohám a povedala mu: Pane, keby si bol býval tu, môj brat by nebol zomrel.“... Ježiš sa znova zachvel a pristúpil k hrobu. Povedal: Odvaľte kameň! Marta, sestra mŕtveho, mu povedala: Pane, už páchne, veď je už štyri dni v hrobe. Ježiš jej vravel: Nepovedal som ti, že ak uveríš, uvidíš Božiu slávu?...“(Jn 11,32-40)A teraz mám slzy v očiach i ja, ako Marta a Mária plačem pri nohách Krista. V srdci mi znejú rovnaké slová, ako povedala Marta: „ Ale aj teraz viem, že o čokoľvek poprosíš Boha, Boh ti to dá.“ (Jn 11,22) A za týmito slovami prichádzajú ďalšie, i ja verím, že si Mesiáš, Boží Syn a preto tvoje slová, ktoré si povedal Marte stali sa slovami, ktoré si zanechal aj mne. Stali sa heslom mojej modlitby a útechy, ktorú už budem môcť spolu s objatím darovať. Viera v teba Bože, dokáže zázraky. A preto verím, že táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn, nech je to akokoľvek. Nie som doktor, aby som mohol liečiť, nie som Boh, aby som mohol uzdravovať, ale som ten, ktorý pokorne kľačí pri tvojich nohách, ako kedysi Mária a Marta a modlitbou plne dôveruje TEBE.
