. Nechcem sa však stavať do pozície človeka, ktorý zavrhne dielo a autora. Ja mám k slovám v tomto článku úctu, pretože sú to myšlienky človeka, ktorý rovnako ako ja, je originálom a ako verím plnohodnotným prvkom v tomto svete. Môj osobný názor však môže byť opačný, ba dokonca si myslím, že ak je ten názor vyslovený smerom k opačnej strane, môže pôsobiť obohacujúco. Autor si akoby prizval za myšlienkovú oporu Nietzscheho, ktorého myšlienky boli tiež veľmi zneužité práve tak ohavne ako boli často zneužité aj Ježišove slová. Človek bol tým nástrojom sebeckosti a bezohľadnosti. Človek, tvoriaci od počiatku , nech bol ten počiatok akýkoľvek, stojí na vrchole tohto sveta. Rozum a schopnosť pociťovať ho robili vyvoleným zasadnúť na to miesto, ktoré mu do dnes patrí. Ten istý človek je však omylný, ako to vidím aj ja sám na sebe. Nikdy ma to však neospravedlňuje pred svojimi činmi, pretože mám rozum, dar ktorý so mnou rastie a vyvíja sa. No v každom okamihu so sebou máme cit, či dobrý alebo zlý. „ Milovať budeš Pána, svojho Boha z celého srdca, z celej duše, z celej mysle a milovať budeš svojho blížneho, ako seba samého.“ ( Mk 12,29-30 )Vybral som si slová Krista z dvoch dôvodov. 1.Ježiš o týchto slovách povedal, že sú najvyšším zákonom.2.Práve tieto slová a hlavne ich vžitie do života pre mňa nie je vôbec jednoduché a ľahké.Avšak na to aby som mohol pochopiť, čo tento zákon znamená, nestačí prečítať iba týchto pár riadkov, ba dokonca nestačí prečítať ani celú Bibliu. Najdôležitejšie je pri čítaní počúvať a čítať srdcom. Židovský národ ešte aj dnes horlivo prosí Boha, aby poslal Mesiáša. Stál som pri Múre nárekov v Jeruzaleme a obdivoval som obrovskú túžbu po Mesiášovi. Pre mňa Mesiáš prišiel na svet už dávno, zomrel za mňa na kríži. Ja som sa na tom mieste hanbil, že nedokážem pristúpiť pri modlitbe s takou túžbou a pokorou pred Božiu tvár ako pristupujú židia k týmto múrom.Ježiš chodil po tejto zemi, vyvolil si nasledovníkov a pri poslednej večeri im dal do rúk kňazskú moc, aby mohol stále zostupovať do duší nás ľudí vďaka rukám kňazov. Učil ich a nakoniec im ukázal hĺbku a váhu slov, ktoré im hovoril. Obetou dal svojím slovám moc.Síce sám Nietzsche neuznával Ježišove mučenie, jeho ľudské schopnosti obdivoval. No pre mňa nie je len človekom. Pre prvých kresťanov nebol len človekom. Bol pre nich Bohom, za ktorého zomierali, ukrývali sa pred svetom a hlavne žili zákonom lásky a slová: „ Pozrite ako sa milujú,“ mi o tom dostatočne svedčia. Veď milovať človeka a obetovať sa pre neho muselo byť v dobe, kedy sa obetoval aj Ježiš silné a nepredstaviteľne krásne.Nikdy som nezažil to mučenie, ktoré zažívali ľudia súdení, upaľovaní alebo mučení. Bolo to obdobie, ktoré dnes spôsobuje v srdciach neistotu, opovrhnutie. Mal však Boh zasiahnuť? Mal zničiť všetkých, ktorí sa pod jeho menom ukrývali a ubližovali nevinným. Ja si myslím, že určitým spôsobom zasiahol. Vyjadril akoby nesúhlas. Síce nezachránil životy tých, ktorí trpeli pre chamtivosť a tvrdohlavosť. Verím však v záchranu ich duší, ktoré budú svedčiť o Božej láske a spravodlivosti raz aj nám. Raz budeme stáť na spoločnom súde, no či budem ja s nimi prežívať radosť alebo plač, o tom rozhodne Boh. No pokiaľ žijem slobodne svoj život, môžem o šťastie a radosť po Božej pravici bojovať. No nie mečom ale srdcom.Boh zasiahol cez ľudí. Poslal nám mnohých svätcov, ktorí znovu začali budovať pravú pokornú tvár viery. Sv. František je mojím osobným vzorom. Slová zákona lásky, ktoré som citoval na začiatku sa hlboko vpísali do jeho srdca. Hľadal Boha na správnom mieste a svojím životom dopomohol nájsť Boha aj v mnohých iných srdciach. Nedovolím si spochybniť existenciu Boha, nedovolím si ho ani obviniť ako vinníka za minulosť. Ani Svätú Cirkev neobviňujem za minulosť. Pretože nedokážem pochopiť príčinu toho všetkého. Práve toto nepochopenie príčiny sa stáva pre niektorých miestom rastu nedôvery, stáva sa „dôkazom“, že Boh neexistuje. Pre mňa je to však dôkaz dôvery Boha v človeka, dôvery v dobro ukryté v nás. Často prosím Boha o pomoc, ale vždy obdivujem akým spôsobom mi pomôže. Nezostúpi sám ku mne, ale obohatí ma prítomnosťou druhého človeka s ktorým prichádza aj riešenie. Často sa však odplácam za dobro zlom. Urobím niečo čím sklamem seba a hlavne Boha. Hriech vo mne vyvoláva neistotu, strach. Vyprovokuje potrebu zachrániť si to jediné čo si na sebe cením a to svoje srdce. Hriech nie je v mojich očiach výmysel, je to následok. Je to následok môjho osobného zabudnutia, že diabol existuje. Sám Kristus o ňom svedčí a varuje ma. Hriech je skutočne nástrojom ovládajúcim človeka, ale nie zo strany Boha a Cirkvi, ale je to naše dobrovoľné zavrhnutie Boha a podanie ruky diablovi- zlu. Zákon o milovaní Boha a blížneho je takým obrovským zákonom, že človek nie je schopný vďaka sebeckosti, ktorá je našou súčasťou vysloviť tento zákon s takou dokonalosťou ako tie slová vyslovil Ježiš. Dokázal to iba Ježiš, keď cez evanjelistov zanechal svetu svoje myšlienky a pravdy. Ak by slová, ktoré sa stali druhým chlebom pre národy a i pre mňa a boli len výmyslom, potom nedokážem nájsť zmysel v rannom zobúdzaní. I samotné slnko nám svojím východom svedčí o skutočnom svetle, ktoré bolo a stále je vložené do slov Svätého Písma. „ Žiadny strom nie je dostatočne silný, keď ho príde sťať veľké množstvo sekier.“ Ani inak nemôžem ukončiť svoj článok, ako práve týmto citátom. Však dodám, že Cirkev a kresťanstvo týmto stromom nie je. Stromom je však každý človek, ktorý v sebe neskrýva ako poklad svoju dušu. Ten dar, duša, ktorú nenájde žiadny chirurg a ktorú žiadna sekera nerozrúbe. Duša, ktorá je určená milovať a nie nenávidieť. Duša určená odpúšťať, ale aj prosiť o odpustenie. Moja duša.
