Ako som sa prechádzal po koncentračnom a vyhladzovacom tábore , cítil som okolo seba ticho. Prečo cítil? Pretože v dnešnej dobe sa miesto premenilo na obrovský pamätník, ktorý je navštevovaný mnohými ľuďmi. Preto som ticho cítil a nie počul. Počul som mnoho hlasov a vydeľ som mnoho tvári. Videl som veľa zvedavcov, modliacich sa židov ale i mnohých ľudí ba aj nás. Ticho som však cítil.Prečo som začal takýmto osobným zážitkom neviem.Ticho v živote človeka môže vyvolať dva základné pocity. Pre mňa je to strach a pokoj.Ticho pokoja sa pre život v dnešnom čase stalo obrovskou potrebou, ktorá je však prehlušovaná tichom strachu. Ako to myslím? Ako môže ticho kričať? Ticho strachu to dokáže. Jeho krik by som porovnal k vreskotu obrovskej šelmy. Nenesúc so sebou nič dobré sa ticho čoraz hlučnejšie vnára do nás a čoraz silnejšie prehlušuje ticho pokoja.No nie je ticho ako ticho. Ticho ktoré som cítil v tábore bolo ticho vychádzajúce nie zo mňa. Bolo to ticho prúdiace so stien, stromov, a každého jedného predmetu ktorý ešte aj dnes z hrôzy mlčí.Ticho ktorému je venovaná tento članok je svedomie. Svedomie je tichý svedok a svojim svedectvom je pre mňa záchranou alebo zatratením. Ticho pokoja je stav neopísateľne prekrásny. Čo by človek dal za pocit tohto ticha. Problém je vtom že nemôže dať nič. Nič nie je tak dostatočne hodnotné aby sme nastolili v sebe ticho pokoja. Hovorím a ešte raz vyzdvihujem, že človek nemôže vyvážiť ničím ticho pokoja. Strašné! Aká hrôza pre nás! Byť celý život prehlušení tichom strachu.No nie pre človeka, ktorý dokáže čosi viac. Dokáže sa uponížiť a priznať silu Boha. Áno, Boh a jeho obeta sú kľúčom k odomknutiu záhady toho ako je možné že človek tak nehodný tvor jeho stvorenia môže v sebe cítiť ticho pokoja.Nedokážem si ani predstaviť akou veľkou láskou nás musí milovať Boh, aby nám dal šancu pocítiť pokoj v tichu. Na našej zemi neexistuje mierka, ktorou by sa dala zmerať jeho láska. No vesmír nám jednu mierku ponúka. Tou mierkou je nekonečnosť a dokonalosť.No prečo som spomenul aj ticho strachu?Vedie ma k tomu zamyslenie ako človek hospodári s tichom pokoja a ako ho ľahko stráca. Približuje sa k nemu diabol a ako neprajník zasieva kúkoľ do našej osobnej pšenice. KÚKOĽ = NEISTOTA = STRACH Neistotu rád prirovnávam k obrovskému múru v ktorom je veľa rôznych dvier. Dvier drevených, železných, malých a veľkých. A človek tam pred nimi stojí a logicky uvažuje a hľadá odpoveď na jedinú otázku. Čo za tými dverami je?Neistota, ktorá ho ženie vpred a rozum radiaci mu smer sa nie vždy dopĺňajú a dovoľujú vybrať si správne dvere. No objavuje sa ďalšia otázka. Ktoré dvere sú správne?Odpoveď je veľmi jednoduchá. Mnohý však na to prídu až keď stoja pri svojom poslednom múre s množstvom dverí.Odpoveď je prostá no neoceniteľná. Každé dvere predstavujú inú cestu. Pri každom vstúpení do nových dverí nastupujeme do ďalšej etapy života. Každé dvere sú správnou cestou, no vždy musí so mnou prejsť cez ne aj Kristus. Ak vstupujem do dverí sám, neistota sa mení na ticho strachu a aj keď sa mi podarí nájsť ďalší múr nedokážem otvoriť nové dvere, pretože ticho strachu je so mnou a utláča moju snahu prejsť cez nové a teraz iné dvere. No môžem prejsť cez všetky tipy dvier, ak do nich nevstupujem spolu s Kristom, čaká ma rovnaký osud ako predtým a pomaly ale isto ďalšie dvere už nedokážem otvoriť, lebo budem za nimi cítiť rovnaké ticho strachu aké ma obkolesuje teraz.Aké strašné a až nepredstaviteľné. No Boh presiahol vo svojej milosti aj túto ľudskú črtu a posiela nám ticho pokory.Ticho, ktoré je na prvý pohľad ponižujúce a zahanbuje človeka, ale v skutočnosti otvára pre nás ticho pokoja a strach ničí ako prvé lúče slnka prestupujú temnotu noci.Je to neopakovateľný pocit, pocit nenahraditeľnej idey pre človeka zo strany Boha.A táto idea hovorí ako nás Boh dokonale a nekonečne miluje. Mi si však musíme uvážiť či s pokorou a pokojom v srdci zvoláme: „ JEŽIŠU POĎ SO MNOU, JA ŤA POTREBUJEM!“
