Vonku studené bezfarebné dopoludnie, pohľad cez dážď je neostrý, mäkký akýsi blatistý. Tí, čo sa tmolia po meste, nie sú von z vlastnej iniciatívy. Každý sa niekam ponáhľa, za svojím cieľom. Hlavy zvesené, nad nimi dáždnik a zrak patrí kalužiam, ktoré treba obísť.
Na námestí neposedáva nikto, ale hudba hrá. Aj fontána špliecha do rytmu. Niečo mi však nesedí. Do toho smutna pustili rock and roll. Prvý krát s výberom hudby trafili klinec po hlavičke. Nesedí, ale dobrá je. Kým som prešla námestím, vzďaľujúc sa hudbe, nálada bola o stupienok vyššie. Hneď sa lepšie kráčalo. I navzdory počasiu.
Obyčajný prechod pre chodcov si paradoxne vzal úlohu najfarebnejšieho bodu v okolí. Prečo tie prechody maľujú na červeno? Trochu morbídna myšlienka ako odpoveď mi preletela hlavou. Hneď aj odletela.
...
Kým som došla domov, dopršalo.
Spustilo sa znova o pár hodín, práve v čase, keď som venčila psa. Mám na dážď šťastie. Idúc bez dáždnika som inštinktívne zrýchlila krok. Na chvíľu. Spomalilo ma až „déjà vu" pripomenúc mi toť nedávne horúčavy, v ktorých som túžila po každej kvapke dažďa. A tak som ako puk zízala na valiacu sa kakaovú hmotu Laborca a sledovala zhusťujúce sa kvapky dopadajúce naň. Odovzdala som sa dažďu. Poriadne som zmokla a už dlho mi nebolo tak čudno-dobre. Zmoknutia si zaradím do povinných činností. Aby som nemala šancu zabudnúť, aké to vie byť príjemné.
...
Harmančekový čaj, svetrík a froté ponožky mi po návrate spravili spoločnosť. Zababušená som si dnešok zvolila za koniec leta.
