Dopoludnia.

Poobede žblnká úplne inak. Vážnejšie, unavenejšie. Ráno je ešte veselý, neúnavne štebotavý. Preto chodím rada doobeda von. Kočiar sa tlačí akosi ľahšie, ľudia, ktorých stretávam, sú usmievavejší, nikam sa nenáhlia. Majú čas na pár slov so susedom, ktorého stretnú na chodníku. Ja chodím na prechádzku s mojou malou Anetkou. Aj ona je dopoludnia v kočíku nejaká pokojnejšia. Dávam nohu pred nohu a znova a znova...len idem. Sem-tam nakuknem do kočíka a pousmejem sa nad jej kľudným spánkom. Na „bystrickom korze" stretávam veľa kočíkov. Zo žiadneho nejde plač. Mamičky súhlasne kývnu hlavou, keď prechádzajú okolo seba. Akoby si chceli povedať, aké je dnes krásne dopoludnie...ale, nepovedia. Neviem, prečo. Minúty ubiehajú, spočítavajú sa do polhodín a hodín. Treba ísť, budeme jesť. Ešte pár metrov k paneláku. Ešte o chvíľku naviac. Maličkú chvíľočku. Nadýchnuť sa dopoludnia. Kľúče, dvere, buch...a sme doma. Poobede ešte pôjdeme von. Ale, nebude to už dopoludnie....až zajtra. Chcela by som, aby dopoludnia trvali celý deň :o)