To bola vonku mela. Od jesenných búrok som už celkom zabudla, ako sa dá za oknami nášho bytu cítiť bezpečne. Dážď bubnoval na parapetnú dosku, kvapky sa odrážali na spodný okraj okien a miešali sa tam so žltým peľom. Ešteže som ich pred Veľkou nocou neumývala. Bolo by po mojej snahe:o)
Stála som zoči voči vrahovi, ruku som podávala iniciátorovi rukojemníckej drámy, tlieskala páchateľovi ozbrojenej lúpeže....
Dnes ráno v kúpeľni som sa opäť preniesla v čase a priestore. Hoci som stála bosými nohami na chlpatej podložke, „celá" som bola na celkom inom mieste...
Môj vtedajší život nebol zlý, no nebol vždy ružový a krásny. Škola, práca, svadba...nie všetko vyšlo podľa vysnívaných predstáv a na kolená ma zrazila hnusná a tvrdá realita. Mala som 24 a z tohto obdobia mi ostali pekné i tie menej pekné spomienky, švagrina a bývalí svokrovci, s ktorými doteraz vychádzam výborne. A to najvzácnejšie, moja dcérka Katuška.
"Mami, môžem chodiť na skauting?" opýtala sa ma nedávno Katuška s papiermi o zbore v našom meste v ruke. "Môžem? Vieš, oni sa starajú o prírodu a chodia na všelijaké výlety." Zamyslím sa, ale, veď, prečo nie...
A už je to tu zase. Odklepávam ďalšiu päťročnicu. Odkedy som zmaturovala a potom zabezpečovala rozvoz svojim „unaveným" tiež zmaturovaným spolužiačkam, uplynulo už ...ehm...niekoľko rokov. Presne pätnásť. Uff. Že pätnásť. O pätnásť rokov viac skúseností, viac radostí, starostí, vrások i fotiek v albume.
Dnes som sa aspoň na chvíľku vrátila do detstva. Myšlienkami som bola asi 22 rokov späť... Mám 10 a je piatok. Hodiny v kuchyni ukazujú pol druhej a v zámku zaštrkocú kľúče. Mamina ide zo školy. Konečne! Neznášala som byť sama doma. Bez nej tam bolo ticho, pusto, neútulne. Chvíľku sa rozprávame. O tom, čo bolo v škole, hoci sme celý deň strávili v tej istej budove. Minúty ubiehajú a my sa chystáme na víkendový nákup. Mamina si ešte primaľuje ústa bledoružovým perleťovým rúžom a môžeme vyraziť.
„Mami, mami, pozri, aké krásne som namaľovala!" ozýva sa spoza zatvorených dverí detskej izby. Nakuknem dnu a zahľadím sa do tmy. „Aha, aha, tu je, " kreslí staršia Katuška prstom po vankúši. Spí. A rozpráva zo sna. Ako ja, keď som bola malá.
Je mi smutno. Pusto, nevysvetliteľne. Oproti mne po chodníku kráča žena. Pred sebou tlačí kočiar, z ktorého trčia dve, na kočík už dosť veľké nohy. Spod nôh sa ozýva krik a plač. Žena, prefarbená blondína s neupravenými vlasmi zopnutými do chvosta a oválnymi okuliarmi ho rýchlym krokom tlačí a čosi si popod nos šomre.
