Všetci také šťastie nemajú. Niekto žije v neistote už nejaký ten mesiac, rok. Miško zatiaľ význam tohto slova nepozná. Nemá prečo. ChvalaBohu. Jeho náhradní rodičia mu dali všetko. Lásku, opateru, pohladenie, celý život. Niekoľkodňový uzlík prevrátil ich život na ruby tým najúžasnejším spôsobom. Zacelili neviditeľnú ranu, keď ho jeho "mama" nechcela. Ale, práve vtedy tu bola mama náhradná. Mama, ktorá bdela, kým on spal, ktorá by za neho dýchala...spravila kedykoľvek čokoľvek, aby sa usmieval a bol šťastný.
Dnes súd svojim rozhodnutím posunul Miška bližšie k svojim biologickým rodičom. K matke, ktorá ho po pôrode odložila, nechcela a vzdala sa ho. Vraj sa "na to necítila." V zákonnej lehote jej to však asi došlo a o synčeka začala bojovať. Rozmar či oneskorene prebudená láska...ťažko povedať. Ťažko súdiť...
Súdiť však mali súdy. Len nie tak dlho, ako súdili...Miško má dnes tri a pol roka a možno vo svojej postieľke spí jeden z posledných večerov. Lebo " každé dieťa má právo poznať svojich biologických rodičov a byť nimi vychovávané..."
A nemá tak náhodou aj právo poznať ich úplne od začiatku? A nebyť len nemou hračkou, ktorá bude trpieť za chyby iných? Matky...súdov...
Miško spí. Doma. So svojimi náhradnými rodičmi. Milujúcou mamou a otcom. Sladko, bezstarostne. Netušiac, o čom dnes rozhodol súd. Netušiac, že onedlho môže prísť deň, kedy mu pobalia veci a pôjde "domov"!!!!! Ráno sa zobudí a bude sa usmievať. Veď má pri sebe tých, ktorých miluje najviac.
Najviac!!!
Dokedy však? Do budúceho týždňa? Kedy ho pošlú inam? S cudzou ženou, hoci biologickou matkou...
Hrozná bezmocnosť. Rodičovská láska proti nekompromisným a neľudským zákonom.
Dnes som stískala svoje deti tuhšie ako inokedy, hoci každý deň ich stískam. Tuho, pretuho...moje deti. MOJE!!!
