Je deväť ráno a ja vychádzam z domu do obchodu. Drobec v kočíku, bundička, deka, ja prechodná bunda, tenší svetrík pod ňou. Slniečko príjemne hreje. Ako dobre. Prechádzam po chládku a to ma preberá zo slnečného teplého snenia. Och, aká zima. A keď zaduje...juuj. Až pod nechty. Pozriem na telomer nad obchoďákom. Ukazuje 4. Pre PánaJána. Ísť o siedmej ráno bez pančúch ešte asi nebol dobrý nápad.
Ako tak stretám ľudí, všímam si, že slniečko spoza okna „neoklamalo" iba mňa. Otec kráča po chodníku s dcérou, asi k lekárovi, však, kam inam o takomto čase. On v mikine, ona v nátelníku a na ňom svetrík s krátkymi rukávmi. Prsty na rukách kŕčovito v päsť...ktovie, prečo...
Veď „zmrznutí" sú v kalendári až budúci týždeň. Žeby zaúradovali skôr? Dúfam, že toto je ich práca. A v ďalšie dni už dajú pokoj.
Zima ešte celkom neodišla. Alebo, lepšie povedané, na skok sa ešte vrátila. Nemilosrdná, vtieravá, otravná. Prepáč, pani zima, ale, robíš šrkt cez plány. Najmä nám, prechádzajúcim a milujúcim teplé slnečné lúče.
