A tak som si ružové okuliare zložila, postavila sa opäť na nohy, oprášila kolená a snažila som sa íst ďalej. Išlo to. Krok za krokom, ale, išlo. Tri roky som sa snažila žiť, užívať, nažívať a prežívať...niekedy sa darilo viac, inokedy menej. Klasická sínusoida života. A tak som to aj brala. Veď, „čo ma nezabije, to ma posilní," hovorila som si často. Posilnilo. Nezabilo. Ani vieru v štastné konce, ani vieru v dobrých mužov a ani mňa.
Mojou najlepšou priateľkou bola a aj je moja sestra. Vtedy sme spolu trávili naozaj veľa času. U „nej" v športovej hale, na karnevaloch, koncertoch...krásne obdobie. A tiež na bedmintonovom kurte. Nikdy by som si ani v najromantickejších snoch nepredstavovala, že „to pravé orechové" stretne mňa práve tam.
Hovoril inak ako ostatní. Zaťahoval. Bol to východniar. Veselý, usmiaty od ucha k uchu, pripravený na svoju vlnu naladiť kohokoľvek a kedykoľvek. A zrejme som aj ja pre neho bola iná ako ostatní. Neviem. Verím, že hej. Vtedy sme sa videli prvykrát a odvtedy sme už bedminton jeden bez druhého nehrali. Po niekoľkých rokoch aj na mňa zasvietilo ozajstné teplé slnko. Bola som štastná, veľmi. A stále som. Sme.
Najbližšie leto prinieslo aj pár nových stretnutí. Očakávania v duchu, akých má rodičov, súrodencov...poviem vám, akoby som tam patrila odjakživa. Mamka, ako východniari s obľubou hovoria, ktorá vie počúvať aj hovoriť, ocko, ktorý si chvíľu podrieme v kresle a po prebudení pritiahne všetkých drobčekov ako magnet, sestry, tvorivé maniačky s nápadmi, ktoré zabavia a ešte dlho na ne nemôze nik zabudnúť. A ich manželia, organizátori a výmyselníci hier, ktoré v sebe nesú kus adrenalínu, avšak pod spoľahlivým dozorom. Jeden z nich, švagor Erik, sa ma raz opýtal: „ Kedy už konečne napíšeš do blogu aj o mne?" A tak píšem. :o)
Na spoločné letné a zimné dovolenky hľadáme odvtedy vždy chatu pre 14tich. Dnes už svokra, svokor, švagrovci v počte 2x4. A my štyria...vlastne už piati. Rozrastáme sa. Dnes stále verím v štastné konce rozprávok. Ďakujem veľmi. Ďakujem.
