Po mojej pravici stojí tmavé Audi. Pri ňom dvaja či traja svalovci. Holé hlavy, potetované ruky. Nič výnimočné, takých sú dnes stovky. Okolo nich sa však motá pes. A nevyzerá ani trochu priateľsky. Jedno z tých plemien, ktoré keď chytí, tak nepustí. Na krku ostnatý obojok, v papuli niečo, čo som nestihla identifikovať. Vodítko nikde. Rovnako košík by som hľadala len márne...
Zrazu neviem, či zrýchliť či spomaliť. Nohy mi oťažievajú, srdce búcha, dych tajím...Pes stojí, pozerá. Pohne sa. Pár krokov smerom k nám. Potom sa otáča a odbehne. A znova stojí...a znova pozerá. Nepozerať sa! Len sa nepozerať!!! Čítala som raz niekde. Ale, vysvetlite sedemmesačnému dieťaťu, aby sa z kočíka nevykláňalo na „havka."
Dávno som sa tak nebála. A hoci to trvalo len pár sekúnd, stačilo mi. Jediné, čo som si neustále opakovala bolo: „Ja medzi malú a psa." Rozhodne a odhodlane. Jediná možnosť. Nech by ma to stálo neviem čo...
Psov milujem. Ale, zakázala by som „obyčajným" chovať takéto plemená. Nech sa na mňa nikto nehnevá, raz je to „len" zviera. Aj keď vycvičené a vraj poslušné. Je to zviera. Nevyspytateľné. Prirodzene svojské. O zbrojných pasoch na takéto plemená sa už čo-to pohovorilo i popísalo. Ostalo ale zabudnuté niekde v nedohľadne. Rovnako ako povinnosť nosiť vodítko či košík na ulici. Ale , dokedy ... kým si zase večer v správach nepozrieme ako „pitbull opäť útočil..."
Nemusím sa zamýšľať a majiteľov takýchto štvornohých miláčikov si asi ani trochu nenakloním...ale, aj tak zdvíham rozhodne ruku PROTI!!!!
