Kto vie, čo si každý z nich prežil. Čím si prešiel. Koho má a koho nemá. Kto ho doma čaká či nečaká. Funiaci dedko s paličkou, v ošúchaných papučiach, s pohľadom zapichnutým do neznáma. Opodiaľ žena zaháňajúca túlavú mačku: „Ideš!" Spod šatky, pevne uviazanej pod krkom na jeden uzol, hľadí pár ustaraných očí...Osudy. Mne neznáme. Pohľady...za srdce chytajúce...
Včera zmena. Chudá, odhadujem, osemdesiatnička. Krok ale ešte mierne rezký, hnedá sukňa po kolená, hnedé vlasy zviazané do uzlíka. V ruke taška. Hompáľa sa v scvrknutej ruke. Asi je ešte prázdna. Na krku malý medajlon. Asi pamiatka. A na nohách tenisky. Bielo-ružové „najky." Asi mi oči na nich zastali o čosi dlhšie ako je bežné, lebo sa pristavila. Nazrela do kočíka a usmiala sa. Jemne, zasnene. Okolo očí sa jej spravili smejavé vejáriky. Krásne. Aj ona bola krásna. A pritom taká stará. Žiadne zamračené čelo. Žiadny nasrdený pohľad. Nepovedala ani slovko. Ani nemusela. Ten úsmev hovoril za všetko. Pre mnohých asi nevýrazný, no pre mňa veľmi silný moment.
Šťastná to žena. Aspoň jedna. Jediná za všetky. Hneď sa lepšie dýcha.
