V kočíkovom košíku som si totiž niesla jogurt z Katkinho obeda v školskej jedálni. Nechcela. Jahodové príliš nemusí. Vracali sme sa z besiedky a ešte bolo treba čo to dokúpiť. Tak, šup do obchoďáku, čo máme po ceste domov. Len čo som vbehla za „lietačky", napadlo mi, že som zabudla dať označiť onen jogurt. Vrátila som sa, podotýkam cca štyri metre a poprosila SBS-kára. Neuspela som. Zabil ma tým, že mi neverí, že som teraz vošla a jogurt môže byť z nákupnej plochy. Vysvetľovala som, ako som k nemu prišla a že by som musela byť Supermanov klon, aby som tak rýchlo stihla ísť jogurt zobrať a vrátiť sa s ním k informáciam. Márne. Kelímok bol teplý, lebo nebol od obeda v chladničke, teda, neporovnateľný s tými tescovými. Ani to nepomohlo. Záznam si asi kvôli mne a jednému jogurtu pozerať nikto nebude. Výsledok? Mám si ho zaplatiť a je môj. Ha...jogurt, za ktorý som už raz zaplatila. Školskej jedálni. To veru nie. Alebo, ďalší gól! Že mi uverí, keď mu ukážem pokladničný blok. Smiešne. Odkedy sa v jedálni platí cash! Opäť sa mi vysvetľovať, odkiaľ jogurt pochádza, fakt nechcelo. Tak som mu ho postavila na pultík a s prianím dobrej chuti som mu ho tam nechala. Cítila som, že sa obhajujem. Hoci som bola nevinná...do kelu!
Viem, viem, moja chyba, že som pozabudla. Na druhej strane, mohla som ho zakamuflovať do kočiarovej tašky a risknúť to. Garantujem, že by si to nikto nevšimol. A až v prípade potreby „môj príbeh" vysvetľovať pri pokladni...ale, tú hanbu by som asi neprežila. Aby si niekto myslel, že som sa ulakomila na obyčajný jogurt. Chcela som byť poctivá. Iba.
A tak sa mi zase raz potvrdilo, že poctivosť sa nie vždy vypláca....v tomto mojom jogurtovom prípade URČITE NIE!!!
