Chlapík je rezkým krokom razom až pri mne. Menší, s klobúčikom na hlave, staršie horčicové kárované sako a nohavice trochu kratšie ako je „normálne." Na tvári neoholené strnisko a široký úsmev. Chýba mu zub. No, i napriek tomu sa usmieva.
„Ako sa má panenka?" nezaháľa ani chvíľku. „A aká je pekná. A aký pekný vozík. A aký pekný klobúčik...skoro ako ja!" Zahŕňa ma jedným komplimentom za druhým. Nevedomky si naprávam klobúčik a stále premýšľam. Nestíham ani zareagovať. Kto to je? Fakt ho nepoznám? „Ja som Ferko," predstaví sa mi ako na objednávku. „Tu v ústave bývam." A ukazuje prstom smerom hore na sídlisko. Hovorí však už o niečom celkom inom. O tom, čo mali na obed a čo bude na olovrant. A čo musí porobiť v záhradke a že má vo vrecku dierku a stále mu tam ide prst...
Ide so mnou až po najbližšiu odbočku. Už nerozpráva. Len ide. Veselo, bezstarostne. O chvíľku sa lúči sa so „štrbavým úsmevom" a zdvorilo nadvihne klobúčik. Milý pánko. Slušne odzdravím. O chvíľku sa otočím. Neprešla ani polminútka a už sa pridal k staršej pani a kráča s ňou pomalým krokom. Teraz asi jej skladá komplimenty a hovorí o všeličom možnom. Prichytím sa, že sa usmievam.
Hreje ma príjemný pocit. Kiež by som takýchto „Ferkov" stretala každý deň viac. Aby boli aj ostatní ľudia „iní"...Aby sa vedeli usmievať, prihovoriť, vidieť veci v svetlejších farbách, či „iba" popriať pekný deň...a spríjemniť ho. Aspoň na okamih. ..ako Ferko.
Môj klobúčik si dám aj zajtra. Možno to pomôže.:o)
