Hromada cynizmu a aká veľká. Veľké a hnusné reči, ktoré nepristanú ani dievčenským ani chlapčenským ústam. Frajeri? Pre mňa určite nie! Pre nich? Neviem. Neriešim. Veď, ja už ani nemusím. ChvalaBohu. Ja už totiž nemusím „hľadat v húfe toho pravého." Ja už mám doma úžasného chlapa. Takého, ktorý vie, čo chce a patrične sa o to aj stará. Je zodpovedný, chápajúci, niekedy prísny, no vie povedať „prepáč" aj „ľúbim ťa"...neviem si predstaviť, čo by sa muselo stať, aby niečo vyburcovalo k takýmto úprimným citom čo i len jedného mladíka či dievčinu zo skupinky z ulice. Cítim úľavu, že ja už nemusím riešiť výber partnera. Och, ak by som si vyberala dnes a nestretla môjho terajšieho muža, asi by som navždy zostala stará dievka. A vekom to nie je...taká stará zase nie som! A nie som ani moralistka! Iba „obyčajná mama!"
Po úľave mi však napadá... Ja to už síce riešiť nebudem, ale moje deti majú všetky tieto veci ešte len pred sebou. Uff! Budem sa musieť asi len spoliehať, že niekto podobný nezraní ich city a nezlomí citlivé srdiečko, ktoré sa, pevne verím, nikdy nedostane do onoho „pouličného štádia." Veď ja mám pocit, že nikto „normálny" už pomaly ani nie je. Sa minuli všetci gentlemani a skvelí CHLAPI? Ak nie, tak česť im, samozrejme. Ako veľmi dúfam, že existujú. Ako veľmi!!!
Pre túto chvíľu však nám, rodičom, ktorým nie je šťastie svojich detí ani trochu ľahostajné, neostáva iné, ako našim trom princeznám vštepovať, ako vyzerá ozajstná úprimná láska, porozumenie a neha...a samozrejme, ukazovať im to...každý deň, sedem dní v týždni, stále...tak nám Boh pomáhaj...
