Kontrakcia. To bolo to, čo ju zaujímalo. „Prečo sa pýtaš, zlatko?" nedalo mi. Vraj, iba tak, lebo „chce vedieť, ako sa narodila a ako ona raz porodí bábätko." No teda. Jeden by neveril, čo všetko víri v takej detskej hlávke. A tak sme si vysvetlili a porozprávali, ako ona prišla na svet. Jej tvárička pri mojom rozprávaní dosť často menila výraz. Podarené grimasky s milým úsmevom sa striedali s veľkým očiskami a pokrčeným, inokedy krásne hladučkým, čelom. Vyrastenými rúčkami, už bez detských jamiek, si tuho držala bruško. Sem - tam stlačila. Sem - tam pohladkala. „Mami a to ťa nebolelo?" zaujímalo malú zvedavku. Joj, dievčatko moje, bolelo veru, bolelo. Ale, nebyť toho, dnes tu nie si a nerozprávame sa.
Rozpačito si odhrnula vlasy z tváre, založila ich za ušká a vzdychla: "Hm...aj mňa to isto bude bolieť. Ale, nevadí, ja to vydržím, keď si aj ty vydržala. To preto, aby som mala také krásne deti ako ty..."
Moja zlatá...tie najkrajšie na svete...
