Katka je už doma. Popri vyzliekaní a vyzúvaní mi stíha zreferovať hlavné udalosti dňa. Konečne zatvárame dvere zvnútra. Olovrant, teplý čaj, pohoda...
"To je mojeeeeeeee," kričí Anetka.
"Any, prestaň!" bráni si svoje Katka.
"Mojeee!!!!"
Plač.
"Mamííííí!!"
Krik.
Jedna, druhá, jedna, druhá...na striedačku. Moje, inak väčšinou ukážkové deti "kazia rodinné štatistiky."
Obývačka sa s pribúdajúcim krikom začína podobať na bojisko.
Pohoda skončila.
Chvíľu odolávam. Počúvam, kto má navrch, kto ako zakončí. Tlak mi stúpa. Nervózne pohupujem preloženou nohou a so zvýšenou červeňou v tvári odchádzam do kuchyne. Radšej.
"Daj mi to!"
"Nedám, ja som to mala prvá!"
Opäť plač. A vlastne, stále, keďže doteraz ešte neprestal.
Srdce mi búcha, mám neskutočné nervy. Keby to bolo prvýkrát...ale nie je. Posledné dni robím po poobediach doma rozhodcu. Snaha vysvetliť všetko po dobrom a hlavne potichu sa mení na niečo ako ryk zúfalej levice.
Je ticho. Jedna vypliešťa oči, druhej kriví ústa.
A ja, pendlujúca medzi kuchyňou a obývačkou, parkujem v zatvorenej detskej izbe s nádejou, že si to trochu vezmú k srdcu a ja si v tej chvíli ticha vylejem srdce segre na fejsbuku.
Klik, klik...
Najnovšia správa je fotka manželových známych o tom, ako ich dcérka bojuje s teplotami a množstvom hadičiek, cez ktoré jej najbližšie dni budú dávať stravu. Má otravu krvi. Črievka jej nepracujú tak, ako by mali. Pod fotkou kopec podpory a sľúbených modlitieb.
Na mojej klávesnici mokro.
Mala som nervy...už nemám...
Mala som problém...už nemám....
Porovnanie dvoch takýchto vecí vyznie vždy ako gýčové klišé...ale NECH!!!
Nemenila by som. Mám deti. Moje. Úžasné. Krásne. A zdravé. Čo na tom, že sú občas neposedné a škriepia sa. Milujem ich. A som šťastná, že nám obrátili život naruby.
Priatelia, prepáčte, idem si opäť utrieť mokrú klávesnicu...






