Dobrý pocit ostal. O šteblík bližšie do neba, pomyslela som si a v duchu som sa usmiala. Možno sa mi to raz vráti...Sadla som na bicykel a trielila do mesta. Vybavila, čo bolo treba, rýchla otočka a príjemná cesta popri riečke späť domov. Nebolo horúco, vetrík príjemne pofukoval a moja pohodovo naladená duša popri šliapaní do pedálov pišťala pri pohľade na žblnkajúcu vodu a rovnako sa hýbajúce stromy.
Kus predomnou mama s asi trojročnou dcérkou na bicykli, mama telefonuje, dcérka využíva celú šírku chodníka. Neriešim, všetky deti to robia, aj moje....Stihnem, hovorím si. Medzi dievčatkom a obrubníkom je ešte dosť miesta. Jedine, že by nie...
Brzda...náraz na obrubník...oškreté kolená...a ja v celej kráse natiahnutá na trávniku.
Pekne! Au, moje kolená, odreté som ich mala naposledy na základnej....Kde je ten sľubovaný šteblík za motýľa?, šomrem si popod nos dvíhajúc bicykel a snažiac sa nevšímať si pohľady okoloidúcich. Ešte asi nestihol tam hore "nabehnúť na účet"...čo už.
Prichádzam domov, pri dverách ma vítajú všetky tri. Dve staršie môj pád prejdú s mierne škodoradostným úškrnom, no s otázkou, či som oukej. Pohoda, asi by som reagovala rovnako. :) Najmladšia si čupne k mojim odretým kolenám, dvakrát pofúka tak, ako to vždy robím ja jej. Nato sa postaví sa, pohladí ma po vlasoch a sústrastne, s výrazom "veľkej" na mňa hľadí. Čakám, čo bude ďalej. Pritisne sa mi na tvár a mihalnicami zažmurká tak, že sa mi líca dotýkajú len konce.( toto od môjho mala voláme "motýlik" )
Hotovo. Som vyliečená. Neha má zázračnú moc.
A ten šteblík predsa nabehol. A taký maxi, že až....
