Okrem toho sa najmenší drobček rozhodol, že si popoludní príliš nepospinká. A tak sme sa hrali a uspávali a zase hrali a zase uspávali. Nie, že by som sa sťažovala, ale na jej pomery, byť v bdelom stave 5 hodín, je naozaj dosť. A toto všetko za výraznej asistencie mojej pobolievajúcej hlavy. Och...fakt deň.
Keď Katuška, keď prišla zo školy, vycítila, že dnes to asi nie je Bohviečo a tak sa „za mojim chrbtom" začal pokus o záchranu dňa a mojich nervov. Na stolíku som zaraz našla nádherne farebný obrázok, na ktorom som bola ja, ako kočíkujem Anetku popri riečke. Pozriem do chladničky a v strednej priehradke už čakali naše „rýchle koláčiky"...banánové koliesko medzi dvomi piškótami. Mňam... Naviac, náš tatík nás okolo šiestej potešil o niečo skorším príchodom domov a nápadom, ísť sa ešte na chvíľku prejsť, začal tú krajšiu etapu nevydareného pondelka. Jednou rukou tlačil kočík, druhou ma držal okolo pliec, drobec v kočíku konečne zadriemkal a Katuška lietala okolo nás hore-dole na korčuliach. Príjemný pocit. Ako „málo" stačí...
„Mami, ja by som ťa nevymenila za nič na svete. Ani za tisíc Eur!!!" vrhla sa mi večer pred spaním moja štvrtáčka do náručia a silno ma vystískala. Micka moja. A potom, že sa „neoplatí" mať niekedy aj horšie dni...
