Katuška sa tvárila záhadne, už keď som jej prišla otvoriť dvere. Ani tašku mi nepodávala ako obyčajne. Len sa tajuplne usmievala a „čosi" schovávala za chrbtom. S „neviditeľnými" rukami sa povyzúvala a zmizla v izbe. A tak som čakala, čo sa bude diať.
„Mami, môžem Ti dať darček ku Dňu Matiek už dnes?" opýtala sa a v rukách zvierala medovníkové srdce. Krásne, veľké, nádherne ozdobené. Ani som nestihla odpovedať. Medovník mi vtisla do rúk a zavŕšila to sladkou pusou. „Vieš, ja by som ho chcela veľmi ochutnať. Celé vyučovanie som sa naň dívala..." zaklipkala očkami malá darkyňa. Šuchotavý celofán bol v momente fuč a obe sme si pochutnávali na sladkom darčeku. Ja pomalšie, Katuška s vetrom opreteky. Chutilo jej. Ako veľmi. „Mami a nevadí, že som zjedla viac ako ty?" pýta sa prežúvajúc posledný kúsok. Nevadí, moja. Aj keby si ho zjedla celé. Mne z neho zostalo to najdôležitejšie. Radosť v srdiečku a láska, ktorú si doňho dala ty. Toľko veľa, aby som mala na rozdávanie....ďakujem, dcérenka moja. Ľúbim Ťa.
