"Doprava, miláčik, doprava!!!" kričí mama mierumilovným hlasom. Ako pozerám, tak pozerám, vpravo je tráva a kontajnery. „Doprava, hovorím..." zvyšuje hlas. Hm...opäť pozerám vpravo. Tráva a kontajnery. Ihrisko je vľavo. Na konci jedinej možnej odbočky.
"Zatoč!" Dieťa poslúcha. Zatočilo vpravo. Do trávy. Ku kontajnerom. A k hŕbke skla, ktorú v tráve vidieť nebolo. Odnieslo si to predné koleso na bicykli. A aj malý cyklista. Vraj, kade to chodí, či nevidí, kde je ihrisko a ako teraz pôjdu popri bicykloch až domov. Pekný výlet sa razom zmenil na niečo so zlým koncom, detským plačom a nahnevanou mamou.
Človek by sa aj zapojil, zastal ukrivdeného, na pravdu poukázal....srdce mi trhali tie hrášky kotúľajúce sa po detských líčkach...ale, skúsenosť vraví, nestaraj sa, nie je to tvoja vec!!!
A tak premýšľam, ako si my, dospelí, neradi priznávame, že „tentokrát sme to prepískli my!" A či to mnohí vôbec dokážu. A či je vari hanba alebo poníženie povedať dieťaťu „prepáč?"
