Zvuk ich jazdy počuť na metre ďaleko. Jednak majú asi iné kolieska a medzi zemou a „doskou" to parádne a hlavne nahlas rezonuje. Vždy pozerám do kočíka, či malá „nálet" prespí alebo je po spánku.
Ešte pár dní pred veľkonočnými sviatkami som mala namierené do mesta, keď som za chrbtom začula, že sa blížia. Neobzerala som sa...bolo počuť, že sú viacerí. Zvuk sa blížil. Vo vnútri som si povzdychla a čakala, čo bude. Zrazu, pár metrov odomňa, stíchol. Zmizol. Nevedela som, prečo. Stále som sa neotáčala a kráčala rýchlym krokom vpred. Do „ticha" zaznelo neprepočuteľné „ Bacha, bábätko!!!!" Vtedy som sa otočila. Boli traja a najvyšší v poveloch pokračoval. „Do ruky!" na čo si všetci bez slova zobrali skateboardy do rúk a takmer po špičkách prebehli popri kočíku. „Nadbehneme si, až ho nezobudíme..." a už boli cca dvadsať metrov predomnou. Tam naskočili na pomaľované dosky a uháňali ďalej. A ja som ostala takmer stáť v nemom úžase.
Tak predsa nevyhynula. Ešte stále existuje. A aj v trinásťročných chlapcoch. Ohľaduplnosť a „iný" prístup k okoloidúcim. Mala som sto chutí ich dobehnúť, no, boli rýchlejší. A tak, aspoň takto....díky, chalani...
