Neviem, ako sa volá. Poznám ju len zo školy, kde chodia naše deti. No, i napriek tomu sa vždy pozdravíme, pristavíme, porozprávame. Ja tlačím kočík, ona invalidný vozík. Má chodých rodičov a doma dcérku s „pokazeným" srdiečkom. Starať sa musí...teda, nemusí...chce...o všetkých.
Doobeda berie na „prechádzku" mamu. Poobede otca. Stále je usmiata. Vráska na čele sa jej nakratúčko urobí len pri zmienke, že ich nikdy nemôže vziať von spolu. Dva vozíky by totiž tlačiť nevládala. Keď však začne hovoriť o tom, že by potrebovala riadnu rikšu, aby to zvládla, sa už opäť usmieva. A hneď na to spustí chválospevy na krásne rozkvitnuté stromy, na jarné žblnkanie potoka a na slnkom zaliate sídlisko. Obdivuhodná žena.
Som vďačná, že ja takéto „veci" riešiť nemusím. Že mám rodičov, ktorí dokážu chodiť na prechádzky spolu a po vlastných a srdiečka mojich detí bijú ako nedeľné zvony. Klop, klop, klop...klopem si na čelo. No, ak by raz Niekto tam hore rozhodol inak, chcela by som to zvládať tak, ako ona...s úsmevom na tvári...
