Šuch a je medzi nami. Chladné nôžky si oprie o moje teplé stehná a nos dá tesne k môjmu tak, že dýchame spoločný vzduch. O chvíľu šteklením zobudí tatíka a začína sa ranné šalenie na tuleňa, na koníka, veľkého aj malého...Popri tom si pre dnes prvú pusu príde aj Katuška a po polminúte už opäť beží do kúpeľne upraviť si prameň vlasov, ktorý sme jej vraj pri túlení pokazili.
Niekomu možno gýčovo znejúce spoločné umývanie zubov a teplý čaj s raňajkami v kuchyni či spievanie v aute cestou do škôlky, keď oči by možno ešte i rady spali, no ústa poctivo odriekajú známe slová našich overených autových hitov.
Vždy si hovorím...také krásne ráno, že krajšie už asi ani nemôže byť...
Ešte každodenný rituál pri vchode do škôlky, vyzliekací nevynímajúc, veď ťahať topánky na oko ťažko, zatiaľ čo ona sedí v bezpečí ockovho lona, skrátka musí byť. Skok z lavičky, všetkých vystískať, krížik na čelo, šťuk kľučky, dobré ráno pani učiteľke...a vtom sa otočí, potiahne ma za ruku, aby som si čupla a dotýkajúc sa špičkou jej guľatého nosíka toho môjho tak, že nemám najmenšiu šancu zaostriť, sa ma s plnou detskou vážnosťou spýta: "Mami, však si moja?!"
...tak a predsa môže...
