Tento rok to vyzerá, že sa organizácie ujmem ja. Kočka, ktorá to, na spokojnosť nás všetkých, vždy dávala dohromady, má už štvrtú ratolesť a tá ju zamestnáva až príliš na to, aby objednala dobrú reštauráciu, jedlo, rozoslala pozvánky a na každý detail dozerala až do konca.
Po minulé razy sa nás zišlo v celkom hojnom počte. Albumy s fotkami kolovali od jednej zvedavky k druhej, každý povedal čo, kde, ako s kým a prečo a do neskorého večera bola miestnosť plná smiechu a spomienok.
Raz som bola, ešte ako novinárka, na jednej stretávke po 60tich rokoch. V mojich predstavách sa vynárali osemdesiatnici v šedých oblekoch a vráskavými tvárami, ktoré už ani veľmi nehovoria o tom, ako to bolo kedysi...za mlada. Bielovlasé babičky s trvalou a narúžovanými perami preberajúce svoje chorobopisy od A po Z. Och...Stačili však necelé tri minúty a banda „stredoškolákov" ma totálne, ale totálne vyviedla z omylu. Šedé obleky a narúžované babičky som trafila. Ale, to bolo asi tak všetko. Živá vrava, výbuchy smiechu! Fakt ako v škole. V jednom momente sa postavila „babka," ktorá by aj dnes schovala svojou upravenosťou a šarmom do vrecka nejednu z mojich spolužiačok. A to už je čo povedať. Na druhej strane ma „dostal" dedko, ktorý si zvesela pleskol po kolenách a s výkrikom „Baby, sem sa!" mal za pár sekúnd na oboch nohách po jednej „babke," ktoré aj zabudli, že pri stoličke mali odloženú paličku. Poviem Vám, ani sa mi odtiaľ nechcelo. Tak..čo je oproti tomu mojich 15 po maturite. Šuvix!
Stretávky majú v sebe úžasné kúzlo. Počas nich sa vždy vráti čas. Máme sladkých sedemnásť a svet je gombička. Kiež by sme po tých pár hodinách s rovnakým optimizmom a náladou všetci aj odchádzali domov. Kiež by sme bežné starosti riešili s ľahkosťou maturanta. S väčšou chuťou, odhodlaním a hlavne presvedčení, že to má zmysel..kiež by sme to všetko zvládali „ľavou zadnou"...kiež by...
