Potom letím domov, duchom neprítomná, nohami ešte v obchode, myšlienkami už v kuchyni. Dnes ma ale naše Tesco milo prekvapilo. Idem platiť ako vždy, pripravená na nový rýchlostný rekord v nakladaní, aby som nezdržiavala za mnou čakajúcich. Zrazu...štyri nové terminály. Samoobslužné. No, konečne. „Mami, ako v Londýne!" nadchla sa Katka. A tak sme skúšali a študovali, stláčali a „pípali" si tovar sami, do tašky ukladali ako rýchlo, resp. ako pomaly sme chceli. Popri tom sa našiel aj čas súhlasne pokývať hlavou na pípajúceho suseda a usmiať sa nad novým výdobytkom modernej doby. A neboli sme sami. Ľudia pípali a usmievali sa, počúvali pokyny od „tety pokladníčky schovanej v búdke" ako to skonštatoval malý, sotva trojročný chlapček.
„Odložte si tovar do tašky. Odložte si tovar do tašky." hovorila pokladňa. „Vyberte si možnosť, ako zaplatíte..." „ Vložte kartu alebo hotovosť..." Pani vedľa mňa počúvala a poslúchala. Pokyn za pokynom. A usmievala sa. „Zoberte si váš nákup. Ďakujeme, že nakupujete v Tescu. Zoberte si Váš nákup...zoberte si váš nákup..." opakoval stroj. „Veď zoberiem, zoberiem, len musíš počkať. Nemám sto rúk, ty mudrlant. Mi pomôž, keď vieš tak napovedať," odpovedala pani v šatke. Ale, nefrflala. Usmievala sa.
Konečne sa ľudia usmievajú. Naozaj takmer všetci, čo vychádzajú z obchoďáku von. Žiadna zachmúrená tvár a neprítomný pohľad do zeme. A to aj napriek tomu, že sú ťažkými taškami ovešaní ako vianočné stromčeky. Super, ako málo nám stačí...
A tak mi napadá, kde všade by sa takéto „usmievavé terminály" zišli...:o)
