Vyjdem pred dvere, akože napraviť topánky, či snáď možno aspoň suseda nebude „náhodou" tiež na chodbe...nie je. Iba ticho. Hlasno hučiace nepríjemné ticho.
Ešte viac nenávidím ticho, keď sme všetci doma. Staršie kočky sa zatvoria vo svojom detskom svete, najmenší drobček spí v spálni a v telke ide šport. Moja polovička hľadí na obrazovku a hoci je zvuk na pätke, je tam ticho. Zase to ticho. Mňa znervozňujúce.
Niekedy, po „uškriekanom" dni alebo dlhom a hlasnom programe v telke sa mi zrazu zažiada. Nepočuť nič. Len to ticho. A tak všetko povypínam a počúvam ho. To ticho. A už opäť ho nenávidím. Je to opäť to staré známe ticho. Zmýlila som sa. Nie, nechcem...preč s ním!
Milujem rána. Lebo viem, že keď zazvoní budík, ticho pominie. Najmenšia sa povrtí v postieľke, z detskej izby počuť šuchot papučiek, ktoré prichádzajú do spálne. Zavŕzga posteľ. Manžel sa otočí a dá mi pusu na dobré ráno. A sme hore. Všetci. V momente je obsadená kúpeľňa, tečie voda, počuť zvuk zásuvky, z ktorej naše parádnice vyberajú hrebeň a gumky. V kuchyni vrie v kanvici voda na čaj. Otvorili sa chladničkové dvere, na stôl ťukol kelímok s maslom, zašuchotalo vrecko so šunkou...Po tichu zrazu ani stopy. Konečne.
