Obrovské vetvy hustých stromov sa vo vetre ohýbali na všetky strany. Jarný dážď ich omyl a ich zeleň vystúpila do popredia ešte viac. Mokrá zelená krása.
Keď som bola malá a ešte som bývala s rodičmi, ulicu, ktorú bolo vidieť z nášho balkóna, lemovali stromy od začiatku až po jej koniec. Veľké zelené listnaté stromy, pod ktorými som strávila detstvo. Vždy, keď sa blížila búrka a vietor dul čoraz naliehavejšie, hustými korunami hýbalo z jednej strany na druhú. Obrovská zelená masa. Po celej ulici. Mamina vtedy vravievala..."Kraj zeleného delfína"... Elisabeth Goudgeová by mala radosť...
Vtedy, ako deti, sme sa doma cítili tak bezpečne, ako nikde inde. A myslela som si, že to tak vždy aj ostane. Že za oknami našej izby je a aj bude vždy najbezpečnejšie. A ono...akoby sme mali poslanie šíriť to bezpečie domova ďalej a ďalej. A tak šírim. Teraz je pre mňa bezpečne u nás doma. V búrke, aj keď hreje slnko. A dúfam, že aj pre naše deti je doma najbezpečnejšie ako kdekoľvek inde...že to cítia tak, ako kedysi my.






