Katuška už podľa všetkého na gauči v obývačke nebola. Počula som šťuknúť vchodové dvere. Vrátila sa z novinového stánku s novinami pre babku. Z odstupom dvoch miestností som s letmým úsmevom počúvala jej štebotanie. O tom, ako Ťapo zo susednej záhrady bežal popri plote, keď ju videl, ako jej dal dedko nižšie sedanku na babkinom bicykli, ako si boli kúpiť slivkové hrebene v pekárni a...ako bola v kostole.
Premklo ma. V kostole. A na prijímaní. Veď je v teplákoch. Síce v pekných, ale v teplákoch. Naše mestečko je malé, čo povedia ľudia, napadalo mi ako prvé. Uf!!! A potom som počula, s akou radosťou a nadšením to rozpráva babke. Že stále v dlhom rade a že nabudúce zoberie aj Anetku na krížik. Teda, ak vraj nebude v kočíku práve spinkať.
Moja zlatá. Čo tu ja vlastne riešim. Tepláky. Obyčajné a úplne nepodstatné. Veď je celkom jedno, čo mala na sebe. Dôležité je, že tam išla. Sama, bez donútenia. A rada. Poznám veľa rodín, ktoré chodia každú nedeľu na omšu vyparádené, nastrojené...a počas týždňa si doma nevedia prísť na meno. A moje dievčatko? Prišlo s takou radosťou v srdiečku, že by sa od nej mohli učiť všetci, čo v tú nedeľu na omši boli. Lebo podľa mňa je práve o tom tá ozajstná viera...
