Najskôr bola Katkina. Ohrievali sme ju v mikrovlnke a ľanové semienka v brušku ešte niekoľko hodín príjemne hriali. Naviac, vyvoňali celú izbu. Veľakrát ju v spánku tisla k sebe tak tuho, až mala červené líčko a okolo tváre spotené pramienky vlasov.
Dnes je Anetkina. Zatiaľ ju neohrievame, no i tak ju k sebe každý večer tisne tuho a vrúcne. Keď zaspáva, nežne ju hladká a malými prštekmi preberá jemné "pierka." Dovolí jej byť tak blízko, zaboriť sa jej až celkom ku krku a zblízka počúvať jej pravidelný dych.
Závidím tej žltej kačici. Ako veľmi jej závidím. Áno, cez deň sa moje deti na mňa „lepia" a tu i tam musím mať desať rúk, aby som dokázala navariť, upratať, nakŕmiť, pofúkať, poláskať, aj na rukách ponosiť...aj večer, pri modlitbe, pri večernej rozlúčke sme blízko pri sebe. No tých, už iba pár chvíľ tesne pred ponorením do spánku, má výhradné právo najtesnejšej blízkosti práve ona.
A tak sa len mlčky pozerám a ľúbim celým srdcom. Nezištne. Bez výhrad...
