Miesto činu. Desiatka nervózne postávajúcich policajtov. Psovod a pár zvedavcov za policajnou páskou. Rýchly standup, obrázky, kolečko okolo štadióna. Presun pred Obvodné policajné oddelenie. Majú ho. Vypočutý, s putami na rukách ho vedú. Kríva. Pozerám sa a premýšľam. Vyzerá inak, ako som si ho predstavovala, keď mi povedali, že bombu nahlásil bezdomovec. Vraj sa chcel dostať do basy, lebo nemá kde bývať. Hm... Za nápady...zapínam mikrofón, kladiem otázku, ponúkam priestor na vyjadrenie...ticho....znechutená odchádzam. Zo šírenia poplašnej správy je priestupok. Bez náznaku súcitu skladám reportáž hľadiac si svojho...poslané, odvysielané, čiarka je...a muž je opäť v uliciach Bystrice.
O pár dní dáva o sebe vedieť znova. Banka a lístok s textom: " Toto je lúpež, dajte mi 500 Eur, myslím to vážne." Ešte predtým všetkých upozorňuje, že sa nemusia báť, že nechce nikomu ublížiť, len sa chce dostať do basy. Duchaprítomná žena za priehradkou si pýta občiansky preukaz a čaká, čo bude. Muž vyťahuje doklady a bez zaváhania jej ho podáva. Bez slova. Vediac, že už čochvíľa prídu policajti a konečne ho vezmú. Veď predsa vylúpil banku. Konečne pôjde pod strechu, ktorá mu už pár dní pekelne chýba.
Tak opäť nie. " Mužovo konanie nenaplnilo podstatu trestného činu," písalo sa v policajnej správe. A tak...vypočutého a vyšetreného na psychiatrii, ho opäť víta nehostinná ulica.
Neuveriteľný zúfalec. Stačilo pritom iba zmeniť slovník, jednu vetu, jedno slovo. Alebo si zaobstarať hračkársku pištoľ. Čokoľvek. A bol by mal na pár rokov o strechu nad hlavou postarané. Teplá posteľ, teplé jedlo...Ale, to by nebol on. Nedobrovoľný "láskavý" bezdomovec Miro, ktorého príbeh ma začal zaujímať o čosi viac ako ostatné.
"Dostal" mňa, aj policajtov, ktorí mu dali do vrecka pár drobných na polievku, aj ženu, ktorá si pri tretej odvysielanej reportáži povedala: " Mám preňho riešenie!" Jeden telefonát do redakcie a začalo sa moje pátranie po Mirovi v zelenej bunde do polovice stehien. Chcela som tlmočiť a ponúknuť pomoc. Nevidel ho nikto. Ani jeden zo "stálej bystrickej bezdomoveckej klientely" ho nepoznal, nevidel. V nocľahárni jeho priezvisko nepočuli, žiadny záznam o ňom z predošlých sezón neexistoval.
Deň, dva, tri...cez deň sychravo, v noci ani nehovorím. Každý večer, keď som vetrala a nadýchla som sa chladného vzduchu, stačilo mi pár sekúnd. A čo Miro? Kde spí? Čím sa prikrýva? Ako sa dá nocovať pod holým nebom v takej kose....?
Streda, pol ôsmej večer. Zvoní telefón. Echo. "Náš" Miro prišiel do nocľahárne. O štvrť hodinu stepujem pri zamknutej mreži. Kamera zapnutá, srdce sa mi trepoce jak splašený motýľ. Na jednej strane radosť s dobrej správy, ktorej môžem byť poslom, na strane druhej obavy, tréma, strach...čo keď odmietne? Bude chcieť ísť k Dobrému pastierovi? Do útulku, ktorý navrhla neznáma žena, ktorá videla jeho príbeh? Veľmi chcem, aby súhlasil. Ak by nie....čo to bude? Sklamanie? Bezmocnosť? Hnev, že chce dobrovoľne takto "žiť?" A ja som sa tak snažila. Úplne som na neho zmenila názor. Súcitila som s ním. Zase sa raz prihlásilo o slovo moje niekedy až príliš dôverujúce Ja? Bože, čert mi bol toto dlžný...ešte teraz sa mi vracia ten rozpačitý pocit...
Búchame na mrežu, prichádza pani z nocľahárne, s úsmevom prikyvuje na znak, že JE TU. Vychádzame po schodoch, ideme úzkou chodbou. Z dverí vykúkajú zvedavci, niektorí úctivo zdravia. Zvláštna atmosféra. Izba číslo 8. Žena klope na dvere. "Poďte von na chvíľu," volá cez pootvorené dvere. Nik na neozýva. Potlačí. Dvere sa otvoria. "Ako tu máte pekne postlané a veci upratané," chváli žena, ktorá si už s bezdomovcami čosi odžila. Vedela som to. Nie je ako ostatní. Je iný. Nepatrí sem.
Vychádza osprchovaný upravený Miro. Och, ani som nedúfala, že sa mi takýto obraz raz naskytne. Podávam mu ruku a pýtam si pár minút na rozhovor. Súhlasí. Ukazujeme mu reportáže, ktoré videlo celé Slovensko. Klopí zrak. Opatrne z neho páčim jeho "príbeh," no o minulosti hovoriť očividne nechce. Okamih pravdy. Vyťahujem ponuku na nový život. A to hneď od zajtra. Odpoveď bola blesková. Súhlasil.
Dohoda znela, že sa vyspí a ráno sa o 7mej stretneme dole pri dverách. Zavezieme do ho Kláštora pod Znievom, kde už o ňom vedeli a čakali nás.
...no, kebyže viem, čo to bude za noc, tak budem trvať na tom, aby sa zbalil okamžite a odchod...
O spánku sa teda príliš hovoriť nedalo. Nerozmyslí si to? Nevyspí sa z toho? Nepovedal to preto, aby sa nás zbavil a ráno sa ešte pred siedmou vytratí? Nerozmyslí....nevyspí....príde....súhlasil....všetko sa mi už pletie....chvíľami premýšľam...chvíľami nevnímam....nerozmyslí...súhlasil....zaspávam....
Ráno, 7:10 sa v šere blížime k dverám mestskej nocľahárne. Všetci už odišli. Je tam. Sám. Stoji pri múre, celý svoj život má zbalený v troch taškách. Zelená bunda do polovice stehien. Očesaný, upravený. Náš bezdomovec Miro. Nakladáme veci do kufra, sadá si dozadu. Malá zastávka na rannú polievku a jeho najobľúbenejší vyprážaný syr s hranolkami a tatarkou. Jedlo, ktoré už ani moje deti nepovažujú za niečo výnimočné. On nejedol niečo teplé týždne. Rozpráva, spomína, otvára sa. Aj požartujeme, vypijeme ovocný čaj a vyrážame. Z mesta, v ktorom prežil celý svoj život. A v ktorom už "nemá prečo ostať."
Kilometre ubiehajú, čas tiež. Zvláštny pocit mať ho za sebou. Toľko sme ho hľadali. A teraz sa stačí otočiť. Najmenej 5krát cestou vyslovil akúsi detsky znejúcu obavu...." a budú ma tam chieť?..čo povedia, keď prídeme...?"
U Dobrého pastiera to išlo takým fofrom, aký som nečakala ani ja, hoci som vedela, že sú tam na všetko pripravení. Podanie ruky, privítanie, jasný postup..." Zapíšete sa u sociálnych pracovníčok, zložíte veci, dostanete izbu..." Izbu. Miro dostane izbu. To, čo tak veľmi chcel, To, kvôli čomu sa zbehli všetky tie udalosti posledných dní. O chvíľu bude jeho. O chvíľu....
V mysli skladám jednu z najkrajších reportáží v mojom živote. Vytúžené ukončenie jedného ľudského príbehu. Miro mi podáva ruku a s nesmelým pohľadom mi ďakuje..." Stále tomu neverím....sa mi to zdá ako sen....nikdy vám to nezabudnem...."
Buchli dvere. Miro má domov. My sadáme do auta a odchádzame. Usmievam sa. Asi celou cestou. Famózny pocit. Tak málo stačilo a čo všetko sa zmenilo. Vraj mám za to o jeden šteblík do neba bližšie. Nepohŕdam ním, ale nepotrebujem ho. Prepustím ho niekomu, kto ho naozaj potrebuje. Mne pre túto chvíľu stačí ten pocit....
