Mierová taktika ovládania ľudí - t.j. technika používaná na "pokojnú" majoritnú, nevedomú časť populácie za štandardných okolností - je založená na jednom základnom princípe: zachytávanie a manipulácia pozornosti človeka na niečo, čo oni zo svojho pohľadu vnímajú ako "ľudské banality". Ľudskými banalitami je zaplnený každodenný život bežného človeka, bez ohľadu nato, v akej sociálnej vrstve sa dotyčný nachádza. Všetky banality sa vyznačujú týmito troma súčasťami:
1. vyvolanie potreby/problému, 2. dožadovanie sa uspokojenia potreby/riešenia problému, 3. uspokojenie potreby/riešenie problému. Tieto tri fázy jedného banálneho javu vnímame ako život v dynamickej dualite a elita spodných svetov nám ich predkladá ako účelovú predlohu, ktorá sa jej orgánmi a potom autoexekutívne cez právnické či fyzické osoby v ňou iniciovanej hre šíri geometrickým radom naprieč celým spektrom ľudskej populácie na planéte. Tento banálny fenomén vzápätí zachytáva pozornosť nosného priemeru spoločenského prúdu, ktorý má vďaka multipočetnej kapacite svetelných individualít zosúčinených spoločným impulzom silu pretvárať objektívnu realitu na Zemi. A pretvára ju, presne podľa predlohy. V tejto predlohe žije každý človek, buď vedome, alebo nevedome. Nevedome ten, kto sa s duálnou predlohou identifikuje (prakticky, s jej nekonečnými obmenami), čiže ju prežíva "ako naozaj", a verí v jej nerozlúčiteľnú spojitosť so sebou samým, čiže si nevie predstaviť svoju existenciu mimo tejto predlohy. Vedome ten, kto realizáciu duálnej predlohy len predstiera, hrá tú svoju účasť na kolektívnej ľudskej hre ako herec v divadle, a neustále vie, že má na tvári masku. A čo je najpodstatnejšie, vie, že táto maska sa dá sňať.
Z istého pohľadu - z pohľadu pozorujúcej nezávislej bytosti, bytosti bez masky - má táto predloha absurdný, až groteskný charakter, ktorý sa najlepšie prejavý pri jej jednotlivých manifestáciách. Paradoxne, v predátorskom, či parazitnom, ba možno aj symbióznom, ak chcete, zväzku bytosti spodných svetov versus človek, je to práve strana človeka, ktorá dokáže oceniť tento strašno-úžasný vtip a hlboko-plytkú britkosť večných metamorfóz niečoho tak dokonale slepého. Nekonečné rozvíjanie ľudskej banality je kozmicky absolútne statické, bez akejkoľvek šance progresívneho vývoja. S maskou na tvári totiž žiadny existenčný postup jednoducho nemôže nastať, lebo človek prirodzene verí tomu, čo vidí v zrkadle, a skončí vždy len pri "vylepšovaní" svojej masky, čomu hovorí civilizačný pokrok. Zákernosť masky spočíva v tom, že ľudia v nej majú pocit, že žijú, majú vieru, že niekam smerujú, a majú nádej, že sa nejako "vylepšujú". V kozmickej skutočnosti sú však mŕtvi. Oni, bytosti spodných svetov, nie sú totiž nič iné, než kozmicky legálni požierači mŕtvol.
Z tejto banálnej predlohy nie je na prvý pohľad ľahké uniknúť. Nie je ľahké sňať si masku a prebudiť sa z umŕtveného stavu hlavne preto, že táto predloha do kľúčovej miery prestupuje bazálne existenčné, reprodukčné, sociálne a dokonca aj vyššie estetické motivácie človeka, archetypy ktorých majú pôvod vo "vyšších" existenčných rovinách než je banálno-duálna, ktorá vládne kolektívnemu nevedomiu ľudstva. Práve tieto motivačné paradigmy boli elitou spodných svetov "takto vhodne" naštepené ich účelovou predlohou, ľudskou maskou, a impregnované do človeka v čase, keď sa človek rodil. Najohromujúcejší je ale fakt, že toto nie je minulosť. Tento štepiaci princíp je manifestovaný v každom jednom individuálom živote a prebieha dnes, tu a teraz, pri zrode každého nového človeka na tejto planéte, a pri jeho rozhodujúcom domestikačnom procese.
