Duch doby

A predsa sú obe vysvetlenia rovnako logické, rovnako metafyzické a rovnako svojvoľné a rovnako symbolické. Z bezprecedentného noetického hľadiska je rovnako tak prípustné odvodzovať človeka od nejakého živočíšneho predchodcu, ako odvodzovať živočíšnych predchodcov ľudstva od človeka. Napríklad peleontológ Dacqué Edgar, na rozdiel od väčšiny evolučných teéorií, ktoré odvodzujú silnejšie formy života vývojom z jednoduchších, odvodzoval všetok život od človeka, ktorého pokladal za prapôvodnú formu života. Tento nemecký vedec, ktorému sa "jeho hriech" proti duchu doby akademicky vôbec nevyplatil, je typickým precedentným príkladom, že s duchom doby sa ľudsky neoplatí žartovať. Duch doby je akýmsi náboženstvom, či krédom, ktorého iracionalita a racionaita nie sú nijak výnimočné, a predsa má tú gestapácku vlastnosť, že chce byť považovaný za absolútne hodnoverné merítko všetkých javov a činí si nárok na to, že má licenciu na rozum.Duch doby je ťažko postihnuteľný kategóriami ľudského rozumu. Je to niečo ako obľúbená chuť, či emocionálny sklon, ktorý príšti priamo z nevedomia a pôsobí s neodolateľnou sugestívnosťou na všetkých slabších duchov a strháva ich k sebe. Myslieť inak ako sa v tzv. mainstreame našej doby myslí má vždy príchuť čohosi neoprávneného a rušivého, ba pôsobí to dokonca ako čosi nemiestne, nezdravé alebo rúhačské, a preto je to pre jedinca spoločensky nebezpečné. Ak člen klubu podkopáva svojim postojom autoritu či oprávnenosť vlastného združenia, je prirodzene nelojálny, pláva proti prúdu, a v klube, obrazne povedané, nemá čo robiť.Podobne ako bolo v staroveku a stredoveku samozrejmým predpokladom, že všetko čo je, sa kedysi zrodilo z tvorivej vôle duchovného Boha, príchod novoveku v 19 storočí objavil rovnako samozrejmú pravdu, že všetko vzniká z materiálnych príčin. Ľudia 20teho storočia sa svorne smiali z "tézy"(mnohí snáď si to ani plne neuvedomili), že by to mala byť duševná sila, ktorá si z nich tvorí svoje telo, a svoju existenciu zakladali na "jasnom fakte", že to je ich telo, ktoré zo svojho chemizmu produkuje dušu, presnejšie nejaký jej fyzikálny ekvivalent, ktorý sa hodí do širokej množiny abstrakcie. Tento zvrat by bol sám osebe k smiechu, keby sa nestal jedným z veľkých právd renesančného ducha doby, ktorý odoznieva dodnes. Ale dnes je tu príchod tretieho milénia, ktorý zaznamenáva jasnú tendenciu k rovnakému "upgradu" ducha doby, aký sa predtým v populárne známej ľudskej histórii uskutočňoval po oveľa dlhších časových skokoch. Mladícky krátkonohý duch doby už vyrastá zo svojho teenagerského nicku New Age a, napriek škriatkovskému somatotypu, sebavedomý svojej dospelosti prichádza so pseudonymom New Order a s chuťou, ktorá opäť šáli svoje dušičky zdanlivou originalitou. Táto chuť mieša príchuť náboženstva, vedy, trhovej ekonomiky a politiky do jednej zmrzmliny pre publikum zatiaľ ešte stále divne vyzerajúcej farby, z ktorej si však už nejeden pionier nového veku (na svetové čelo hrá snáď na Slovensku všetkým známi nadnárodný umelec Juro Krík) viac než opatrne oblizuje a vehementne vyzíva k hostine, samozrejme až potom, keď si zapatentoval recept na jej výrobu. Duch doby, zrejme aby išiel s duchom doby, musí mať svojich dobre platených žoldnierov. Na záver tohto rozkošného a pre slabších duchov slovne zrejme opäť silne zavádzajúceho podobenstva sa pýtam ja vás, moji milí: Chcete sa aj vy stať žoldniermi ducha doby? Alebo chcete ochutnávať, ak už nie vyrábať či predávať novú zmrzlinu Jeho veličenstva? Chcete ísť opäť do cirkusu so svojimi detmi, tak ako išli vaši otcovia s vami, a pokračovať v tradícii, tak ako po ľudské veky vekov, a nechávať sa zabávať trendujúcim duchom doby, aj keď mu za to musíte platiť daň vo forme svojej slobody, pretože zakúpením cirkusového lístka potvrdzujete, že sa vzdávate vami zvolených chutí? Polopate povedané, páči sa vám myšlienka, že by ste aj naďalej mali byť modernými otrokmi ducha doby, ktorý si práve oblieka nový kabát, aby vás znova, ako už toľkokrát, ťahal za nos a zase len rovno na panské?Ideový dokument na námety duše moderného človeka, režíroval C.G. Jung, dramaturg, T. Dominik