Včielka a ja

Je jedno, či sa ten kvet volá fialka obyčajná, cnosť roľná, politika močiarna, kacírstvo ostnaté, kura na smotane, bohapustý sex voňavý, či sámpánboh lúčny - všetko je to rovnako platný a autentický kvietok na mojej lúke, a jediné, čo môžem a musím robiť je vybrať si nejaký ten výkvet, prisadnúť a odcicnúť, a pobrať sa na ďalší, ak ma práve tento nadobro neopantá svojím nektárom. Ako poslušná a dobre zabehaná ľudská včelička viem, že vôbec nemá zmysel čokoľvek na ktoromkoľvek kvietočku meniť či vylepšovať, lebo inštinktívne cítim, že výsledný medík, po premiešaní medíkov všetkých mojich včielkovských bračekov a sestričiek bude obsahovať chuť všetkého, čoho je naša lúka schopná. Nuž tak bzučím a zbieram svoj podiel a teším sa na spoločnú ochutnávku v úle.

Teraz vám však musím povedať narovinu, že ja v skutočnosti nie som včielka. Ja si túto chutnučkú včielku len snívam, aby som na seba aspoň na chvíľu zabudol. Kto som teda? Nuž, poviem to opäť otvorene, ja som ja. Ak viete, ako strašne ťažké a zodpovedné je byť nemenovaným ja, určite ma pochopíte, že sa tak rád oddávam snívaniu svojej ľudskej včielky Telka, ba možno ma v snívaní tohto môjho nevinného úletu aj podporíte. Azda mi dokonca postavíte úľ, a vary aj bzučať so mnou budete a vycucávať ten divotvorný nektár tých podmanivých kvetov, a či aj dumať a polemizovať nad nimi kvietkami od samotnej rozkoše so mnou začnete. A možno, ale to už je naozaj odvážny sen, napokon s vami aj zabudnem, že som v skutočnosti ja, to nevypočítateľné, nezachytiteľné, neúprosné a totálne triezve ja , ktoré nám celú tú nádhernú lúku aj s kvetmi môže v ktorejkoľvek chvíli poslať rovno do... .

Nie! Tak zase nič! Nádejal som sa zbytočne. Zase som sa prebudil. Opäť som to JA! Sakumprásk! Celá nádherná lúčna óda okamžite končí v konečníku, lebo všetky tie lúčne výkvety do jedného zavádzajú, klamú, či profanujú to jediné, čo v sebe cítim ako nedotknuteľné - skutočného mňa, boha-snívateľa toho lúčneho zázraku.