V posledných rokoch sa stále skloňuje fenomén odlivu mladých mozgov zo Slovenska do zahraničia, a to stále intenzívnejšie a alarmujúcejšie. Slovenské univerzity prijímajú masy študentov, no ich kvalita, ako i kvalita im podávaného vzdelania je veľkou otázkou, ktorá má v skutočnosti veľmi jasnú odpoveď a všetci ju poznáme. No stále sa tvárime, že je nezodpovedaná, alebo že ani neexistuje – jednoducho na slabú úroveň vysokého (ale nielen toho) školstva kašleme.
Čo je ale rovnako silným dôvodom ako vzdelanie horšie než v okolitých krajinách, je smerovanie Slovenska a politická špina, negramotnosť a malá nádej na ich zlepšenie. A nie je to len druhý, postranný dôvod. Katastrofálna nefunkčnosť skostnatených štátnych systémov implikuje kvalitu vzdelania a teda je tým bodom, ku ktorému vedú všetky nitky jedného z najväčších problémov moderného Slovenska – úteku (doslova) mladých ľudí.
Povedzme si úprimne, kebyže máte 18-19 rokov, rozmýšľate, čo so svojím životom a vidíte aká je situácia na Slovenku; a naopak ako sa o vás trhajú české univerzity, aké dostupné a zároveň kvalitné vzdelanie vám ponúkajú v Holandsku či Dánsku, aký životný štýl vás po úspešnom ukončení štúdia čaká vo Francúzsku či v Británii, váhali by ste? Asi veľmi nie. A aj keby, misky váh by nakoniec možno aj tak prevážili na strane odchodu preč. Nie len na výšku. Aj na potom. Navždy. Najlepšie dvere za sebou zamknúť, zahasprovať a ešte zaťažiť stoličkou. Aby vás slizké chápadlá chobotnice a nadávky vyholených hláv neprenasledovali aj v krásnom, novom živote.
Ja osobne som si dlho ťukal na čelo pri odchádzajúcich ľuďoch. Hovoril som si, že nie je výzva žiť sladký život tam, kde už je, ale pomôcť vybudovať taký istý svet tu doma. Moje argumenty za zotrvanie na Slovensku boli, myslím si, celkom validné.
Je to tu zlé, no nie až tak, aby bolo treba utekať.
Slovensko si zaslúži trochu úcty a pomocnú ruku na ceste k lepšiemu.
Ak ostaneme tu, premôžeme „nepriateľa“ a na konci dňa nám bude dobre.
Slovensko patrí do Európy, ide to pomaly, no raz sa k západu priblížime nielen geograficky.
Nikoho som nepresviedčal, že odísť je zlé, ani som za to nikomu nenadával. Ale ja som bol pevne rozhodnutý, že ja ostávam tu a pomôžem svojou troškou.
Ale (a toto slovíčko bohužiaľ zruší všetko, čo človek povedal predtým) posledné mesiace zobudili mnohých z nás, a aj mňa. Najskôr covid a všetci antivaxeri, antirúškari, antikoaličníci zaútočili na tieto moje (naše) piliere demokratického Slovenska s nádejou na lepšie zajtrajšky a napokon vojna a všetci antieurópania, antiameričania, antimieristi a antidemokrati strčili do naštrbených dier výbušninu a teraz držia (spolu s polovicou koalície) v jednej ruke zápalný drôt a v druhej horiacu zápalku (ktorá ak im dohorí, už im bude nanič, takže sa veľmi nechcú zdržovať premýšľaním o tom, či to je, alebo nie je správne).
Pozrime sa na moje argumenty v novom svetle Slovenska a Slovákov. Hoci to svetlo vôbec nie je také nové. Len sme si ho mnohí nevšímali.
Je to tu zlé, no nie až tak, aby bolo treba utekať.
- Nie je to tu také zlé? Hlas 20%, Smer 15% Republika 7% (plus väčšina voličov rozpustenej ĽSNS), extrémisti vypisujú poslancom na dvere vyhrážky smrťou a behajú pod ich oknami, na námestiach sa zhromažďuje bečiaci dav a nadáva liberálom, demokratom, prozápadniarom (jednoducho všetkým, ktorým niečo závidia). Predseda najsilnejšej koaličnej strany zrádza svojich partnerov s fašistami a z úst vypustí rozum likvidujúcu hlúposť vždy, keď ich otvorí. Začínam mať pocit, že to tu naozaj zlé JE. A dobre len horšie bude.
Slovensko si zaslúži trochu úcty a pomocnú ruku na ceste k lepšiemu.
- Naozaj si zaslúži? Keď sa pozerám na priemerného Slováka, ktorý nerozozná agresora od zúfalo sa brániaceho, ktorý nerozozná vedca od pouličného brechača, tak mi je naozaj, s prepáčením, na vracanie. Môže byť niekto až tak, opäť s prepáčením, mimo? Je toto obraz krajiny, ku ktorej cítim úctu? Sú toto ľudia, s ktorými chcem zdieľať jeden štát? No to teda nie. Dvakrát nie. Úplne jasne, bez rozmýšľania. Definitívne.
Ak ostaneme tu, premôžeme „nepriateľa“ a na konci dňa nám bude dobre.
- Sme si týmto takí istí? Keď stoja na námestí alebo sa vyhrážajú vraždou, nevyzerajú veľmi mierumilovne. Keď tolerujú nemilosrdné zabíjanie civilistov, tiež nemôžeme povedať, že majú srdce na mieste. Keď počúvajú voccov, ktorí ich nabádajú na to najhoršie, ťažko povedať, že ich nepočúvnu, ak sa dostanú k moci. A že sa už nikdy nedostanú späť k moci? Radšej si ešte raz bežte pozrieť posledné volebné preferencie. Ťažko určiť, kto bude sedieť vo vládnom kabinete od roku 2024. A verte, že pod vládou rozzúrenej masy démosu sme my mladí nikdy neboli, a ani po tom netúžime. Všelijako končila inteligencia v rukách im podobných.
Slovensko patrí do Európy, ide to pomaly, no raz sa k západu priblížime nielen geograficky.
- A toto treba vôbec rozoberať? Ak aj niekedy bolo, tak dnes rozhodne nie je jasné, že Slovensko patrí do Európy. Tu sa kričí: „Putin! Putin!“ Tam sa kričí: „Zrušme diktát Bruselu!“ Neviem ako vy, ale ja im celkom dobre rozumiem a vôbec sa mi nezdá, že by tie slová mohli znamenať lásku k Európe. My možno chápeme Úniu i NATO ako niečo nám prospešné a výhodné, ale čo tieto produkty slovenského vzdelávacieho systému, ktoré nedokážu ani len vysvetliť, čo to kritické myslenie je, nieto ho uplatňovať. Nie, Slovensko do Európy nepatrí, rozhodne nie v takom stave, v akom je dnes.
Človek nezostarne ani o rok a zrazu sú všetky jeho základné tézy rozvrátené, roztrhané, spálené, utopené na dne Dunaja. Alebo radšej Volgy?
A tí, čo to majú na svedomí majú byť moji spoluobčania? No ďakujem pekne. Keď sa so susedmi nemáme radi, pôjdem buď ja alebo oni. A oni sa evidentne nikam nechystajú. Dokonca chcú náš dom presťahovať trochu na východ, lebo tam je príjemné slniečko, teplúčko, môžu si papať svoje bryndzové halušky a hrať na fujare. Nezaujíma ich, že slnko sa pomaly zdvihne, prebehne po modrej oblohe a usmeje sa zas na opačný kus sveta. Kde si naň pekne počkám ja a budem sa slniť, kým oni budú lízať prázdny tanier a fúkať do rozlámaných driev.
Áno, kedysi som chcel ostať tu, zapríčiniť sa nejako o posúvanie Slovenska, ak už nie inak, tak aspoň hlasom na papieriku do urny. Ale na čo by som tu ostal, keď ani tá urna už nie je tak istá, ako by som si prial?
Je to hlava 22. Slovensko nikdy nezmení smer bez mladých šikovných ľudí a tí zas neprestanú utekať, kým Slovensko nezmení smer. Nuž čo teda robiť?
Nám to môže byť jedno, dobre nám bude aj inde. Nič Slovákom nedlžíme za tie nadávky. A ak tvrdíte, že dlžíme, nuž, môžete mať svoju pravdu, ale tá nás tu neudrží. To zvládnu iba činy a aspoň náznak otočenia kormidla, ktorý nevyvolá ešte väčšie vzbury na palube, ako už boli.
Tak skúste zabojovať a my, ako prejavenie úcty za vašu námahu, ostaneme tu.
