Celý život obetoval Pravde. Bol bojovníkom za túto ušľachtilú lesnú vílu, ktorú neustále ohrozovali zlí králi a ich rytieri, ktorí sa báli jej moci. Hoci službou Pravde slúžil najmä samotnému ľudu, ten veľmi nedával najavo svoju vďaku, bral jeho prácu ako samozrejmosť.
Jedného dňa ale mládenec prekročil hranicu, za ktorou ho čakalo nešťastie. Pri bránení svojej vlastnej kráľovnej, ktorú vyznával a ctil väčšmi než ostatných kráľov, dostal sa do boja s najmocnejším a najkrutejším z nich.
Týmto kráľom bol Pavúk, šedá eminencia, vládca, ktorý ťahal za nitky svojej pavučiny zo zákulisia. Pavúk vedel, že mládenec našiel mytologický Excalibur, ktorý zrúti jeho monumentálny palác z pavučiny. Nechcel stratiť svoju korunu, a tak požiadal o pomoc najvernejšieho vazala, Černokňažku s kosou. Tá vytiahla so svojím vojskom lebiek, v nepoctivej presile mládenca zrazila na kolená a meč mu ukradla, spolu s hlavou.
Čo však nasledovalo, Pavúk vôbec nečakal. Ľud, ktorý dovtedy len ticho prizeral kráľovským hrám, odrazu precitol. Vovalil sa pred paláce, obľahol hrady a žiadal Spravodlivosť. Nie však s nabrúsenými mečmi v ruke, ale celkom pokojne, bez preliatia krvi, bez zborenia zámkov. Lenže kde tá Spravodlivosť bola? Zviazaná kdesi v hlbočiznej kobke v ponurých katakombách Pavúkovho paláca. Ľud sa ale nevzdával. Viedol svoju tichú vojnu ďalej, tiahol do jedného boja za druhým, v rukách jedine zapálené kahance – symbolické meče Nádeje.
Až napokon, postupne jeden po druhom, padli pod tým tlakom všetci ničomní králi. Ľud slávil víťazstvo. Mládenec sa stal hrdinom, na ktorého sa nikdy nemalo zabudnúť. Zdalo sa, že rozprávka by mohla mať šťastný koniec.
No pisár tohto príbehu mal iné plány.
S vodou, čo pretekala riekami, so snehom, čo padal na zem a topil sa, bledol obrázok statočného mládenca, hrdzaveli sochy Pravdy, až ľudia pomaly zabudli, že niekto taký pre nich žil, a hlavne, že pre nich nežil. Zabudli ľudia, akým kráľovnám sa chceli klaňať, komu vzdávať hold. Noví králi stali sa len novými obrazmi starých kráľov, a čo horšie, starí králi obliekli nový šat a pomaly vstávali z prachu. Už si nik nepamätal, prečo sa z neho musia dvíhať, prečo doň vtedy dávno, dávno padli. Ale ukazovali na tých nových, vykrikovali na námestiach ich chyby, sľubovali lepší svet. A ľud im začal načúvať. A oni im pomaly zalepili uši pavučinou, aby do nich neprešlo nič, okrem ich vlastných slov.
Mládencovu smrť zasypal piesok času. Jej význam sa nenaplnil. Pavúkov palác ostal stáť rovnaký. S novou fasádou, no stále ten istý.
A predsa ešte stále niektorí načúvali Nádeji, šepkala im, že jedného dňa sa môže stať opäť kráľovnou Pravda. Či budú ochotní ísť za ňu opäť bojovať, ale ostáva otázkou.
