Náš syn Matúš mal od malička problémy s rečou. Preto navštevoval Základnú školu pre žiakov s narušenou komunikačnou schopnosťou. Počas celého štúdia bol bezproblémový žiak, na autizmus pedagógovia podozrenie nemali. Jeho komunikačné problémy pripisovali narušenému vývinu reči. V deviatom ročníku mu po diagnostike v Centre poradenstva a prevencie (CPP) odporučili pokračovať v štúdiu na Gymnáziu Mokrohájska, ktoré je súčasťou Spojenej špeciálnej školy určenej pre žiakov so zdravotným znevýhodnením a rôznymi špeciálnymi potrebami. Boli sme radi, že existuje pre Matúša vhodná stredná škola.
Krátko po nástupe na gymnázium sa však u neho začali prejavovať psychické problémy. Pravidelne dostával panické ataky. Autistické prejavy u neho natoľko zosilneli, že mu v CPP a následne aj v psychiatrickej ambulancii oficiálne diagnostikovali vysokofunkčný autizmus. Zhoršil sa mu prospech, najväčšie problémy mal s angličtinou, ktorú ho učila jeho triedna učiteľka. Nerešpektovala Matúšove diagnózy a kládla na neho neprimerané nároky najmä čo sa týka verbálneho prejavu. Tým ho neustále stresovala a neúspechy následne znižovali jeho sebavedomie. Preto sme dali pre Matúša v CPP vypracovať individuálny vzdelávací plán (IVP) s odporúčaniami pre učiteľov. Angličtinárka nepovažovala IVP za potrebný. Bola presvedčená, že ona sama vie najlepšie, čo má robiť, lebo je špeciálna pedagogička. Diagnózy nezohľadňovala, pretože podľa nej všetci musia spĺňať rovnaké kritériá. Odôvodňovala to maturitou, na ktorú sa od prvého školského dňa neustále odvolávala.
Matúšov psychický stav sa postupne zhoršoval. Pribúdali dni, kedy nebol schopný ísť do školy. Aby sa angličtinárke vyhol, rozhodol sa prestúpiť v rámci školy na Obchodnú akadémiu. Tam s angličtinou problém nemal, pretože ho učil iný učiteľ. Žiaľ, aj tu sa našli učitelia, ktorí s autistami nevedeli pracovať a ich nevhodný prístup Matúša natoľko stresoval, že nebol schopný komunikovať, pritom na iných hodinách spolupracovať vedel. Čím viac na neho tlačili, tým to bolo horšie. Dotyčné učiteľky boli z toho frustrované a obviňovali z neúspechu Matúša, pričom si neuvedomovali svoj podiel viny. Dokonca sme mali pocit, že sa ho podvedome snažia zbaviť. Aj k nám rodičom sa chovali nepríjemne, často až ponižujúco.
Dlhodobý stres zo školy postupne vyústil u Matúša až do ťažkej depresie, kvôli ktorej nemohol navštevovať školu vôbec. Viedlo to k jeho preradeniu na dvojročné štúdium. Ani po úspešnej liečbe antidepresívami, ho nebolo možné opätovne začleniť do školského prostredia, nakoľko samotná budova a prítomnosť daných vyučujúcich v ňom vyvolávali traumatickú reakciu. Iná špeciálna stredná škola, kam by mohol prestúpiť, žiaľ v Bratislave neexistuje. Preto ostal posledný polrok doma na individuálnom vzdelávaní a museli sme ho učiť my, rodičia, čo bolo pre nás popri práci dosť náročné. No ak sme chceli, aby dokončil aspoň tento nematuritný odbor, inú možnosť sme nemali.
V Matúšovom prípade škola nesplnila svoju základnú funkciu. Miesto toho, aby mu poskytla adekvátne vzdelanie, získal z nej traumu. Žiaľ, podobné skúsenosti ako my majú na Mokrohájskej viacerí žiaci a ich rodičia, najmä so spomínanou angličtinárkou. Keď sme v CPP spomenuli problémy s angličtinou, zamestnanci presne vedeli, o ktorú učiteľku sa jedná, lebo pravidelne počúvajú na ňu sťažnosti. Medzi pedagógmi sa šepká, koľkých žiakov už „odrovnala“. Rodičia na ňu napíšu sťažnosť, no ak je ich dieťa stále žiakom školy, boja sa ju podať...
O problémoch, ktoré sme na Mokrohájskej zažívali, sme otvorene komunikovali so zástupcom školy. Pripúšťal, že nie všetci pedagógovia na škole majú osobnostné predpoklady na prácu so špeciálnymi žiakmi. Veľa učiteľov je v dôchodkovom veku. Štúdium špeciálnej pedagogiky absolvovali v dobe, kedy u nás autizmus oficiálne neexistoval a svoju kvalifikáciu si zjavne nedoplnili. Načo, veď miesto majú isté aj bez námahy. Vedenie školy sa ich bojí prepustiť, lebo má stále väčší problém zohnať učiteľov. Pred pár rokmi si ešte mohli medzi záujemcami vyberať, teraz sú radi ak sa vôbec niekto prihlási. Zástupca sa snaží svojim zamestnancom neustále pripomínať špeciálne potreby žiakov, no v niektorých prípadoch je to ako hádzať hrach na stenu. Takíto učitelia sú sami zo svojej práce frustrovaní. Napriek tomu na škole ostávajú a ďalej traumatizujú žiakov. Skôr odídu zo školy žiaci, ktorým spôsobili psychické problémy.
Žiaľ, situácia na Mokrohájskej nie je medzi špeciálnymi školami výnimočná. Podobné problémy má napríklad aj susedná špeciálna škola Hrdličkova, o ktorej som písala v mojom predchádzajúcom blogu. Pred tromi rokmi som tam bola zamestnaná ako asistentka v triede, kde učila matematiku dôchodkyňa, bývalá profesorka z gymnázia, bez akýchkoľvek znalostí a schopností pracovať so špeciálnymi žiakmi. Ešte v tom školskom roku museli dvaja žiaci zo školy odísť kvôli stresu, ktorý im spôsobovala. Matematikárka však na škole stále učí.
Nepriaznivý stav nášho finančne a personálne poddimenzovaného školstva má negatívny dopad na všetky školy, nielen špeciálne. No deti so špeciálnymi potrebami sú najzraniteľnejšou skupinou žiakov. Kde sa majú vzdelávať, keď ani špeciálna škola nie je pre nich bezpečné miesto?
