So záujmom pozriem, čo dávajú uprostred správ za bubákov a čo nevidím: nejaký prostovlasý pán stojí za kecpultom v Národnej rade v plynovej maske.
Priznám sa, zľakla som sa aj ja.
Nie bubáka, ale situácie v parlamente. Mali sme totiž vypnutý zvuk a nebolo zrejmé, čo sa v NR stalo. Horí tam? Vnikol tam nejaký otravný plyn? Napadli našich poslancov teroristi? K môjmu okamžitému upokojeniu neprispelo ani to, že v detailnom zábere na zamaskovaného človeka boli všetky kreslá za ním prázdne, čo mohlo znamenať len jediné: všetci už pomreli a on ako jediný preživší sa spoza pultu snaží cez zarosené sklá masky prečítať pokyny k evakuácii alebo vyhlásenie k národu. Chvalabohu, televízia vzápätí záber rozšírila a v druhom vyvýšenom rade bolo možné vidieť sediaceho poslanca Blanára. Čudné však bolo, že ten bol bez masky, čo mohlo signalizovať len to, že nebezpečenstvo k nemu ešte nedorazilo, alebo je pán Blanár tak odolný voči jedovatým plynom, že mu stačí respirátor, alebo bol chudák tak paralyzovaný, že nestačil odpadnúť a čnel za mužom v plynovej maske ako posledný Mohykán.
Priznám sa, odľahlo mi, keď som zapla zvuk a zistila som, že v NR je všetko v norme a v relatívnom poriadku a že za pultom stojí poslanec Medvecký, ktorý si masku nasadil len ako protest proti povinnosti nosiť respirátory. Vysvetlila som dieťaťu, že to nie je bubák ale poslanec, televíziu sme vypli a išli sme sa hrať s legom.
Nuž, človek si až v takýchto krízových situáciách uvedomí, ako je dobre, že máme uši. Niekedy totiž, aby človek pochopil, ani vidieť na vlastné oči nestačí. A pre sledovanie diania v našom parlamente to platí dvojnásobne.
Zdroj:
