Na otázku, prečo sa Robert Fico zmenil na nepríjemného, nervózneho a arogantného autokrata, je veľmi jednoduchá odpoveď (aspoň z pohľadu jeho temperamentu): Robert Fico sa nezmenil, on bol taký vždy, len v záujme veci sa v minulosti s nami trochu hral. A oplatilo sa mu to.
Jeho danosti a charizma podporené štipkou hereckého umenia ho previedli všetkými úskaliami a doviedli ho až na vrchol dosažiteľného. I napriek tomu, že neznáša slabých, naučil sa s nimi komunikovať. I napriek tomu, že ho bežné problémy ľudí vôbec nezaujímajú, naučil sa ich vyhľadávať a na ne upozorňovať. Prečo? Lebo mu to pomáhalo v postupe. A ako sa hovorí: účel svätí prostriedky.
Trochu mi pripomína Sizyfa. Až na to, že Sizyfos ťažký balvan na vrchol kopca nikdy nedotlačil. Vždy sa mu pred vrcholom zrútil naspäť do údolia a Sizyfos musel začať odznova. Robertovi Ficovi sa podarilo ten istý kopec zvládnuť štyrikrát. Pre iný typ temperamentu - doživotný úspech a stav plný radosti a uspokojenia.
Pre Sizyfa Fica?
Prvé zdolanie vrcholu bolo pre neho životným úspechom, ktorý si vychutnal plnými dúškami. Z hory mal výhľad pre bohov. Bol víťaz. Kráľ. Najlepší z najlepších a medzi najlepšími. Bol na vrchole nováčikom, a tak sledoval, čo sa deje na iných vrcholoch a podľa toho, čo bolo výhodné, mával. Mával smerom na západ i na východ a tešil sa, že mu na jeho pozdravy odpovedajú autority, ktorým sa tiež podarilo dosiahnuť vrcholu.
No a potom pozrel hore... Nad seba. Nevidel nič, len modré nebo. Žiadny nový stupienok, kde by mohol vystúpiť. Žiadny vyšší vrchol, ktorý by mohol zdolať. Vtedy ho prvýkrát pochytila panika.
Balvan sa mu podarilo vytlačiť ešte trikrát, no už nikdy nie s pocitom a s vnútorným uspokojením takým, ako to zažil pri prvom výstupe. Veľmi si želal, aby rovnakú eufóriu zažil ešte raz, no s každým opakovaným dobytím toho istého vrcholu pociťoval sklamanie. Vedel, že ak chce ešte aspoň raz za život pocítiť to, čo cítil pri prvom výšľape, musí zmeniť balvan alebo kopec. Preto ambícia a snaha stať sa prezidentom.
Dnes stojí na kopci po štvrtýkrát.
Sám.
Pohľad dole už ho vôbec nenapĺňa, pohľad hore ho deprimuje. Nemá pred sebou ani výzvu, ani víziu postupu a navyše... v údolí mu tlieskajú už len tí, ktorých si neváži. Zopár oddaných poddaných, Danko a Eštok.
Je premiér a vo svojom vnútornom nastavení a v túžbe postupovať vyššie už nemá kam ísť. Aby aspoň trochu uspokojil krik a napätie vo svojom vnútri, hľadá rôzne čiastkové podradné ciele, prehnané výzvy, ktoré ho po zvládnutí utvrdzujú v presvedčení, že je stále dobrý (viď. doživotná renta, cesta do Moskvy,...).
Stojí na vrchole s balvanom pri nohách a smutne si pospevuje:
Nemám mobil a nemám motorku,
už mi nestačí tvrdnúť len v Prešporku,
fotím sa za chrbtom Trumpa a Putina
... takto to vyzerá, keď cholerik skapína.
Pozn. autorky:
Cholerici v najvyšších pozíciách môžu byť pre firmu, komunitu, spoločnosť, ľudstvo obrovským prínosom. Sú to prirodzení vodcovia, ťahúni, motory pokroku. Má to však jednu podmienku: musia sa naučiť zvládať a ovládať svojho vnútorného cholerického démona. Ak sa to nenaučia, démon ich zožerie zaživa. Presne tak, ako sa to deje nášmu suverénnemu Sizyfovi...
