Bojí sa však, aby mu jeho výnimočný nápad niekto z kolegov neukradol (lebo vraj sa mu v hlave zjavil a kvitne tam už dlhší čas), a tak sa s ním ohlásil radšej už pár dní po ustanovujúcej schôdzi, aby ich, hnusoby nenažraté, predbehol.
Nečudujme sa, kradne sa všade a o takéto vlastné iniciatívy bývajú v parlamente bitky. Nechať si takýto skvost len tak ujsť, by bol neodpustiteľný hriech. Najmä, keď žiadny iný nápad, ako upútať pozornosť, nechodí, stále nechodí.
Aj keď má poslanec Kotlár viac nápadov, ako postupovať, už z prvých jeho úvah je zrejmé, že o tom naozaj dlho a hlboko rozmýšľal. Ako prvý krok navrhuje, aby sa hymna hrala pred každým zasadaním a nie len dve slohy, ale všetky štyri. Vysvetľuje to veľmi logicky: „Druhá sa končí tým, že my sa stále iba prebúdzame a vyzerá to tak, ako keby sme sa nikdy neprebudili."
Nuž, povedzme si pravdu, Slovač, má pravdu Kotlár: nedá sa večne žiť ako prispatí. Blbo to vyzerá.
Pozn. autorky:
Osobne veľmi kvitujem rýchlu orientáciu autora nápadu v novom prostredí a považujem za naozaj vynikajúci ťah začať s prebúdzaním u zdroja neprebudených, priamo v parlamente.
Len neviem, či tam slová druhej slohy:
Ešte jedle rastú na krivánskej strane,
kto jak Slovák cíti, nech sa šable chytí, a medzi nás stane,
neurobia viac škody ako úžitku.
Je síce pravda, že tých prispatejších možno zobudia, ale ak takéto čosi budú pravidelne počúvať labilnejšie, národnostne zmýšľajúce typy, neviem, neviem, či treba šable spomínať...
Zdroj:
