Pripadal mi ako gróf Dracula, ktorý cez deň, keď žijú ľudia bežným, sivým životom, spí v truhle v podzemí a na verejnosti sa ukazuje po večeroch na plesoch, keď ho osvecujú reflektory a povzbudzuje obdiv ostatných upírov.
I náš Robert, najmä keď bol pri moci, sa ukazoval pred kamerami, až keď bolo čo ukazovať a obdivovať. Nepríjemné, bežné záležitosti prezentovali jeho poddaní, on sa pred verejnosť staval vždy, keď oznamoval sociálne balíčky, radostné výsledky národného hospodárstva, odhalenia či svoje úspechy na medzinárodnom poli. Vždy bol obkolesený svojimi najvernejšími, ktorí boli (a stále sú) ako bábky na diaľkové ovládanie. Ak sa na nich medzi rečou pozrel, pokyvovali na znak súhlasu hlavou. Ak bolo zdelenie vážne, pokyvovali vážne, ak bolo optimistické, hrali všetkým v očiach iskričky radosti, ak boli smerované k nižším formám života, naznačovali dešpekt.
Ak sa stalo, že nebolo čo prezentovať alebo stranícky velikán utrpel nejaké bolinko, zaliezol a nepočuli sme o ňom i niekoľko dní či týždňov. Podľa závažnosti situácie. Nie, že by sa hanbil. Pripravoval sa na znovuzrodenie. Pripravoval si vysvetlenie, ktoré predloží verejnosti, prečo sa stalo niečo tak, ako sa stalo. A treba uznať, že jeho vysvetlenia boli vždy prekvapujúce. Často až tak, že si človek sám sebe si kládol základné otázky: A na toto ako mohol prísť? Toto mu aj niekto uverí?
Nuž, vždy uverili.
V súčasnosti je opäť v podzemí.
Či spí v truhle, neviem, ale som zvedavá, s čím vylezie a čo nám predloží.
